Nečakane masívny útok na ruské strategické letectvo z 1. júna bol pre vojnou vyčerpaných Ukrajincov veľkou morálnou vzpruhou. Hoci sa nenaplnili pôvodné optimistické správy o vyradení 41 bombardérov a ďalších strojov, už aj spresnené odhady 12 – 13 zničených lietadiel možno hodnotiť ako obrovský úspech.
Jednak z pohľadu schopností ukrajinských tajných služieb nepozorovane pripraviť rozsiahle diverzné akcie hlboko v ruskom vnútrozemí, jednak ako dôkaz kapacít Kyjeva využiť v boji proti oveľa silnejšiemu nepriateľovi moderné technológie – v tomto prípade pomerne jednoduché drony vlastnej výroby vybavené umelou inteligenciou.
„Absolútne skvelý výsledok, ktorý vojde do učebníc histórie. Robíme všetko pre to, aby Rusko pocítilo, že túto vojnu musí skončiť,“ pochvaľoval si po vykonaní operácie ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.
Podobne na bojovú morálku Ukrajincov zaúčinkovalo o dva dni nato aj odpálenie výbušnín na podperách Kerčského mosta, ktorý spája Rusko s anektovaným ukrajinským polostrovom Krym.
„Ukrajina by mohla prejsť od priamych frontových zrážok k väčšiemu využívaniu taktiky takýchto nečakaných úderov či vyložene sabotážnych akcií,“ uviedol pre HN Libor Dvořák, expert na postsovietsky priestor z Českého rozhlasu. Vzhľadom na veľkú prevahu Ruska v živej sile, ako i raketách a strelách každého druhu sa tomu ani niet čo čudovať.
Krátka radosť
Treba však priznať, že potešujúce správy o zdaroch Ukrajincov už celé mesiace prichádzajú z tamojších bojísk len veľmi výnimočne. Je tiež symptomatické, že aj radosť z oboch úspešných operácií sa Rusi snažili ihneď utopiť novými, mohutnými vlnami vzdušných úderov, pri ktorých doslova zasypali ukrajinské územie raketami a dronmi.
Asi kľúčová je však skutočnosť, že ani akokoľvek vydarené operácie v štýle Pavučiny nedokážu zmeniť súčasnú dynamiku vojny, ktorá sa nevyvíja v prospech Ukrajiny. Rusko už dlho drží bojovú iniciatívu a postupuje, hoci len veľmi pomaly a za cenu enormných strát na vlastnom mužstve i technike.
K pochmúrnym náladám na Ukrajine veľmi prispieva skutočnosť, že Kyjev sa už vo svojom boji nemôže celkom spoliehať na Spojené štáty vedené Donaldom Trumpom, ani na príliš váhavých európskych spojencov.
Tok zbraní
Najväčším problémom ukrajinskej armády nie je nedostatok výzbroje. Dodávky západných zbraní a munície síce stále ani zďaleka nestačia a na spoľahlivé zastavenie ruských útokov by ich bolo treba podstatne viac, najmä čo sa týka moderných systémov. Aj samotní ukrajinskí činitelia hovoria o tom, že situácia v zásobovaní zbraňami momentálne nie je kritická. Nedá sa ani porovnať s niektorými obdobiami predchádzajúcich rokov, keď vojaci často ani nemali s čím bojovať a boli nútení šetriť obzvlášť delostreleckými granátmi, ktorých mal protivník mnohonásobne viac.
Na zlepšení stavu sa výrazne podpísal aj fakt, že svoju obrannú produkciu v porovnaní so začiatkom vojny obrovsky zvýšila aj samotná Ukrajina. Týka sa to hlavne výroby obrnených vozidiel, kde došlo až k päťnásobnému nárastu produkcie, ale i diel a rôznych druhov munície. Čoraz väčšiu úlohu pri tom zohrávajú aj spoločné investície a podniky s firmami západných spojencov.
Napriek tomu Kyjev stále pokrýva z domácej produkcie len približne 33 percent svojich vojenských potrieb, no do konca roka chce zvýšiť tento podiel na polovicu.
Dronová mocnosť
Mimoriadne silná je Ukrajina v segmente dronov a ich inovatívneho uplatnenia ako moderných bojových prostriedkov, ako to dokazuje aj už spomínaná akcia Pavučina. Ukrajina sa od začiatku vojny v tejto sfére vypracovala na jedného zo svetových lídrov.
Je to jedna z mála sfér, kde má v niektorých aspektoch dokonca prevahu nad Ruskom. To sa však svoje zaostávanie snaží rýchlo dohnať, hoci je stále veľmi závislé od dodávok z Iránu a Číny.
Ukrajina sa už, naopak, blíži k tomu, aby svoje potreby bezpilotných strojov sama pokryla na 100 percent. Aspoň trochu tak dokáže vyvažovať svoju slabosť vo vzduchu, kde Rusi majú obrovskú prevahu a neporovnateľné kapacity, či už ide o balistické rakety, riadené strely, vojenské lietadlá či protivzdušnú obranu.
S výnimkou dronov však zahraničná pomoc zostáva pre Ukrajinu kľúčová takmer vo všetkých oblastiach. Jej doterajší objem ako-tak postačuje akurát na obranu a to isté platí aj pre aktuálne bojové schopnosti ukrajinskej armády.
„Spustenie protiofenzívy a oslobodenie okupovaného územia by si vyžadovalo materiálu omnoho viac. Ak by, naopak, Západ obmedzil alebo zastavil svoju podporu, situácia by sa v strednodobom horizonte vážne zhoršila,“ uvádza sa v analýze washingtonského Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS).
Najslabší článok – človek
Nedostatočná pomoc zo strany Západu predstavuje len jeden z faktorov súčasného vývoja na ukrajinských bojiskách. Napriek stále rastúcemu nasadzovaniu dronov rozhodujúcu úlohu na frontoch popri intenzite delostreleckej paľby zohrávajú jednoduché počty vojakov.
A práve to je oblasť, kde má Ukrajina dlhodobý a vážny problém. Jeho základnú kostru tvorí demografia – proti zhruba 40-miliónovej Ukrajine stojí 140-miliónové Rusko, ktorého ľudské zdroje sú už na prvý pohľad neporovnateľne väčšie.
Od začiatku vojny pritom z Ukrajiny utiekli ďalšie milióny obyvateľov. Nešlo len o matky s deťmi či starších ľudí, ale aj o mužov v odvodovom veku, na ktorých sa vzťahuje branná povinnosť. Mnohí Ukrajinci sa jej veľmi často vyhýbajú a ak to len trochu ide, miznú niekde v zahraničí, nezriedka i za pomoci úplatkov.
Kyjev tak dlhodobo nedokáže dostatočným tempom dopĺňať početné stavy svojich krvácajúcich frontových jednotiek, k čomu prispievajú aj čoraz častejšie dezercie. Najhoršia situácia je v oddieloch pechoty, ktoré sú miestami na 20 – 30 percentách plného stavu. Podľa odhadov expertov by Ukrajina potrebovala 50- až 100-tisíc nových vojakov.
Nemobilizovaných mužov je zrejme ešte stále dosť, len úrady nevedia, ako ich do armády dostať, respektíve prilákať. Na jednej strane sa sprísňujú postihy pre tých, čo sa vyhýbajú vojenskej službe, a zintenzívňujú nútené odvody. Na druhej strane sú to rôzne motivačné programy lákajúce dobrovoľníkov doma i v zahraničí na rôzne finančné a iné stimuly.
Od februára 2025 bol napríklad spustený experimentálny program Zmluva 18 – 24, ktorý novým záujemcom o kontrakt priznáva odmenu dva milióny ukrajinských hrivien (vyše 40-tisíc eur), ako aj početné ďalšie výhody. Podľa dostupných údajov sa však množstvo takto získaných dobrovoľníkov zatiaľ odhaduje na stovky.
Pochybnosti
„Je otázne, ako dlho si budú Ukrajinci v týchto podmienkach schopní udržať bojaschopnú armádu,“ uvažuje Libor Dvořák. Presvedčených, prirodzene statočných vojakov v dôsledku železnej logiky vojny stále ubúda. Na front sa tak čoraz častejšie dostávajú muži, ktorí ani nechcú bojovať, alebo nemajú dostatočný výcvik. Je jasné, že takíto vojaci nedokážu plne nahradiť prvú gardu vysoko motivovaných a skúsených veteránov zocelených vyše desaťročia trvajúcimi bojmi v Donbase.
K neochote mužov rukovať prispieva často aj nedostatočný výcvik a rýchle nasadzovanie do prvých línií, ako aj chronické problémy s nedostatočnou úrovňou veliacich štruktúr a rozhodnutiami či spornými rozhodnutiami jednotlivých veliteľov.
Na rozdiel od armády ruského autoritárskeho štátu, kde sa vyžaduje slepá poslušnosť, je však v ozbrojených silách demokratickej Ukrajiny možné nekompetentných nadriadených i verejne kritizovať a občas dosiahnuť i nápravu.
Zvyšovaniu morálky a odhodlaniu bojovať však neprospievajú ani rozšírené korupčné praktiky pri obstarávaní vojenského materiálu či úplatkárstvo, vďaka ktorému sa časť ľudí dokáže vyhnúť nasadeniu do bojov.
Podľa Dvořáka na Ukrajine za týchto okolností už asi prirodzene začínajú prevažovať postoje v prospech ukončenia bojov a nejakej formy dohody s Rusmi. Hoci mnohí sa to ešte zrejme neodvažujú vysloviť nahlas. Každodenne však zaznievajú výroky svedčiace o hlbokej vyčerpanosti civilného obyvateľstva, vojakov i samého dôstojníckeho zboru.
Trumpov mier
Po nedávnom druhom kole rusko-ukrajinských rozhovorov v Istanbule, kde sa obe strany nedokázali dohodnúť na prímerí, šéf Bieleho domu Donald Trump označil Vladimira Putina i Volodymyra Zelenského za tvrdohlavcov. Otázkou je, koľko si obaja budú môcť svoju neústupnosť dovoliť.
Rusko zatiaľ bohorovne deklaruje, že je pripravené svoju vraj „špeciálnu operáciu“ kŕmiť ešte i celé ďalšie roky. Viacerí experti však poukazujú na slabiny tohto tvrdenia, hoci súhlasia s tým, že pre svoje masívne ľudské a ďalšie zdroje sú vo výrazne lepšej pozícii než Ukrajina.
Hlavnými ruskými Achillovými pätami sú vážne problémy ekonomiky zápasiacej s vysokou infláciou, nedostatkom pracovných síl či klesajúcimi príjmami z predaja energetických surovín. Ďalšou sú obrovské čísla bojových obetí, ktoré by časom mohli celkom podkopať podporu Rusov pre ďalšie pokračovanie vojny.
Podľa novej štúdie londýnskeho Centra pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) už ruské straty od začiatku vojny dosiahli skoro milión mŕtvych či zranených, zatiaľ čo ukrajinské necelých 400-tisíc. Na rozdiel od Rusov si totiž Ukrajinci životy svojich vojakov spravidla vážia oveľa viac a bežne ich neposielajú do samovražedných operácií.
Rusko platí obrovskú cenu za to, že sa mu od januára 2024 podarilo obsadiť len asi jedno percento ukrajinského územia. Ale tvári sa tak, ako by mu to nijako neprekážalo. Vo svojom vražednom zápase stavia hlavne na to, že Ukrajinu svojou opotrebovacou vojnou proste umorí. A predovšetkým asi i na to, že Kyjev postupne opustia západní spojenci, obzvlášť trumpovské Spojené štáty.
Medzi Ukrajincami sa podľa komentátora Dvořáka opakovane objavuje názor, že toto tempo a dosahy vyčerpávajúceho konfliktu bude ich krajina schopná zvládať možno tak ešte rok či rok a pol, nanajvýš dva.
„Aj Volodymyr Zelenskyj však musí počítať s tým, že jeho čas, keď ešte bude možné nejako zmysluplne obnovovať armádu, sa skrátka a dobre kráti. Nakoniec možno bude dotlačený i k rozhodnutiam, o ktorých teraz nechce ani počuť,“ domnieva sa expert.
Čo ďalej?
Z doterajších mierových rokovaní iniciovaných Donaldom Trumpom však podľa neho nič reálne nevyplynulo, a tak Kyjevu nezostáva nič iné, než sa ďalej brániť.
Aj samotný Trump však už asi začína chápať, že nastoliť mier medzi Ruskom a Ukrajinou nebude také ľahké, ako si to predstavoval. Európa sa preto musí pripraviť skôr na to, že „veľký mierotvorca“ z celého konfliktu nakoniec vycúva, dá ruky preč a ponechá Ukrajinu i celý kontinent svojmu osudu.
Európania sa potom budú musieť rozhodnúť, či budú pokračovať v doterajšom štýle ustupovania Rusku a čiastočnej podpory Ukrajiny, alebo sa zmobilizujú k nejakému razantnejšiemu postupu. Nijaké zvýšenie dodávok zbraní by však samo osebe dynamiku ruskej vojny voči Ukrajine zmeniť nedokázalo.
„Jedinou účinnou vzpruhou a pomocou pre Ukrajincov by bol priamy zásah síl európskych krajín alebo NATO do celého konfliktu. Vôľu k takému niečomu však dlhodobo nevidíme,“ konštatuje Libor Dvořák.
Pripomína však, že Európania si dobre pamätajú, že takýto „mníchovanský“ prístup ich už raz priviedol do slepej uličky – keď v období pred druhou svetovou vojnou dlho ustupovali Hitlerovi v zúfalej snahe udržať mier.
Západnej Európe však ani vtedy napokon nezostalo nič iné, než vstúpiť do vojny proti nacistickému Nemecku. Jeho nenásytnosť sa totiž s ďalšími ústupkami nijako nezmenšovala, ale rástla.