V 90. rokoch ste boli finančník, následne ste sa stali uhľobarónom. Čo ste teraz?
Najviac som vinárom, Severočechom alebo „Ústečákom“, aby som bol presný.
V 90. rokoch ste boli v skupine Motoinvest. V roku 1995 ste pod heslom „Drobní akcionári, plačte“ rozbehli tretiu vlnu kupónovej privatizácie. Boli ste aj obvinený, no nikdy nie odsúdený. Ako sa na toto obdobie pozeráte teraz?
Bolo veľmi zaujímavé. 90. roky boli špecifické, po revolúcii došlo k uvoľneniu pravidiel a nikto nevedel, ako to je. Ale najväčšie ponaučenie, ktoré si z toho beriem, je, že sme nekomunikovali. Mal som 24, 26 rokov, môj kolega Pavel Tykač mal 30 a mysleli sme si, že to, čo robíme, je automaticky správne. Ale teraz už vieme, že je potrebné komunikovať. Či už v našich fabrikách, vo vzťahu k miestnej, celoštátnej a asi aj tej európskej vláde. Treba dávať jasne najavo, čo robíme. Musíme byť transparentní, aby sme predvídateľne robili veci, o ktorých hovoríme.
Keď niekto teraz spomenie značku Motoinvest, ste na ňu hrdý?
Skôr by som to bral tak, že je to pre mňa veľká skúsenosť a zároveň je to súčasťou môjho ja. To znamená, že sa za to nehanbím. Ako ste však povedali, možno som na to hrdý. Som hrdý na to, že sme si prešli 90. rokmi, že sme všetky tie projekty zrealizovali, a aj keď sme boli niekoľkokrát obvinení, zakaždým sa ukázalo, že je to v poriadku, a dnes sme schopní fungovať na úrovni biznisu so štátom.
Neboli ste odsúdený. Nie je to vždy o nevine, niekedy aj o nedostatku dôkazov. Od spomínaných 90. rokov tvoríte dvojicu s Pavlom Tykačom. Prečo je to tak?
Myslím si, že je to tým, že ja som extrovert a on zas introvert. On nad vecami premýšľa, dumá, vymýšľa, skúma, počíta a ja ich dohadujem. Naše znalosti sa komplementárne spájajú, dopĺňajú. To je súčasťou úspechu skupiny.
Keď si porovnáte 90. roky a neskoršie pôsobenie v energetike, zmenil sa váš prístup k biznisu?
Je to obrovský rozdiel. Keď obchodujete s akciami, predávate a kupujete, tak predsa len nepracujete na verejnom statku. Uhlie a z neho vyrobené produkty, para a elektrina, sú v podstate verejný statok. Tam nie je možné nekomunikovať. Keď to poviem opačne, musí sa komunikovať a v tom je úplne zásadný rozdiel. Princípy riadenia a štruktúr spoločnosti sú podobné, ale komunikácia musí byť úplne iná.
Vlani ste v rozhovore pre český Forbes povedali, že ste v Třebívliciach v Mostecku, kde máte vinárstvo, jeden deň v týždni a dĺžka vášho pobytu tam sa odvíja od toho, aký je problém v energetike. Ako často ste tam teraz, po začiatku vojny na Ukrajine?
Problém v energetike nastal už v auguste minulého roku, čiže odvtedy som tam jeden deň v týždni. Avšak v konečnom dôsledku ide o to, ako často som tam „hlavou“. Problém sa teda začal minulý rok v lete, keď prestalo fúkať na Balte a začali sa vyprázdňovať zásobníky plynu. Samozrejme, ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.