Existuje jedna rozprávka o tom, ako vyzeral kapitalizmus v polovici minulého storočia. Takmer všetci vraj mali dobre platené zamestnanie a nemuseli sa báť o to, že ho stratia. Bola to najmä práca vo výrobnom sektore. Potom ale boháči využili svoj majetok na získanie politickej moci a starý systém sa rozpadol. Firmy začali byť skupované korporátnymi nájazdníkmi a ich fungovanie bolo zmenené tak, aby vytvárali hodnotu pre akcionárov. Kedysi hrdá stredná trieda sa prepadla a teraz ju tvoria dlhé rady brigádnikov.
Veľa ľudí a najmä liberáli tak túži po návrate k starým dobrým časom. Teda do doby, kedy sa firmy údajne starali o blaho všetkých a nie hlavne o maximalizáciu hodnoty pre akcionárov. Podľa tohto názoru platí, že ak bude tento prístup pretrvávať, nemôžu odbory získať späť vplyv, ktorý mali predtým. K tomu sa pridávajú hlasy, ktoré tvrdia, že akcionársky kapitalizmus poškodzuje zdravie amerického priemyslu. Akcionári sú vraj zameraní hlavne na krátke obdobie, teda sa znižuje motivácia k dlhodobým investíciám firiem.
Zdieľam mnoho podobných obáv. Zostávam ale veľkým skeptikom, čo sa týka potreby vrátiť sa späť ku korporáciám minulosti. Čiastočne sa môj názor zakladá na mojich skúsenostiach z Japonska. V mnohých ohľadoch ide totiž stále o korporátnu ekonomiku v miere, ktorú Spojené štáty nikdy nedosiahli. Tamojšie firmy sa vždy chválili, že hľadia ďaleko do budúcnosti, ich ziskové marže sú nízke a sú zvyknuté platiť ľuďom vysoké odmeny. Problém spočíva v tom, že japonský systém sa v poslednej dobe nachádza pod veľkým tlakom.
Medzinárodná konkurencia je silná a firmy ako Panasonic, ktoré predtým hovorili o pláne na 700 rokov, musia teraz reagovať na krátkodobé výzvy. Dlhodobý výhľad a kapitalizmus firmy starajúci sa o blaho všetkých sa ukázali ako chabá ochrana proti globalizácii a rýchlemu technologickému pokroku. Malo by teda byť Japonsko vzorom pre iné? Možno, že v Japonsku vidíme jeden extrém a v USA druhý. Najlepšie by možno bol systém založený na strednej ceste.
Komentár bol zverejnený na portáli Patria.cz