Prehra politickej elity

Najnižšiu účasť zo všetkých krajín rozšírenej EÚ na prvých voľbách do Európskeho parlamentu treba posudzovať v širšom historickom kontexte. Ešte v roku 1998 sa práve v dôsledku obnovenia integračnej šance na parlamentných voľbách zúčastnilo vyše 84 percent oprávnených voličov. Vlani sa na referende o vstupe do EÚ zúčastnilo 52 percent voličov a Slováci sa v najväčšej miere zo všetkých pristupujúcich krajín vyslovili za vstup. Rekordne malý záujem voličov treba preto interpretovať v prvom rade ako krízu dôvery občanov v slovenskú politickú reprezentáciu. Až potom treba tento fakt vnímať ako dôsledok nudnej, nezáživnej predvolebnej kampane, nedostatočne atraktívnych špičkových kandidátov, či širšie ako výraz nedostatku informácií o význame európskeho parlamentu na fungovanie EÚ a narastajúceho rozčarovania občanov SR z nenaplnenia príliš vysokých očakávaní spájaných so vstupom do EÚ.
Na rozdiel od ČR, v SR nemožno hovoriť o víťazstve euroskeptikov ani o víťazstve opozície. Víťazná SDKÚ premiéra Dzurindu sa vždy identifikovala ako garant integrácie, nikdy nešírila strach z ohrozenia Slovenska európskym superštátom. Podobne pôsobila aj ďalšia vládnuca strana -- Strana maďarskej koalície. Ani opozičné strany Ľudová strana-HZDS a Smer, nemožno zaradiť do kategórie takých strán ako je ODS, hoci isté prvky euroskepticizmu v ich politike sú, a najmä Smer sa k nim aj otvorene hlási. Silné obranárske pozície voči niektorým liberálnym tendenciám pôsobiacim v EÚ, najmä v ochrane niektorých ľudských práv týkajúcich sa reprodukčného správania človeka, možno cítiť iba politike slovenských kresťanských demokratov.
Voľby do EP nepriniesli teda výsledok, ktorý by korešpondoval s preferenciami strán v prípade volieb do národného parlamentu. Premiérova strana získala vo voľbách do Európskeho parlamentu dvakrát viac reálnych hlasov než sú jej volebné preferencie do Národnej rady. Podobne je to v prípade KDH A naopak, Smer oproti volebným preferenciám získal o deväť percent menej. Iba výsledok HZDS korešpondoval s volebnými preferenciami. Z tohto hľadiska je teda možné výsledok eurovolieb označiť za víťazstvo premiéra Dzurindu a vládnej koalície. Ak, pravda, ponecháme bokom skutočnosť, že liberálna ANO nedosiahla potrebných päť percent hlasov. A naopak, Smer minimálne nepotvrdil svoju pozíciu vo volebných preferenciách dlhodobo najsilnejšej strany, pretože podľa prieskumov verejnej mienky mala táto strana dostať 25 percent aj vo voľbách do Európskeho parlamentu. Tieto fakty znovu nastoľujú otázku o schopnosti tejto strany mobilizovať svojich voličov v reálnych voľbách, pretože niečo podobné sa Smeru stalo v parlamentných voľbách už v roku 2002.
Voľby do Európskeho parlamentu na Slovensku teda jednoznačne vyhrala pravica. Oproti trom kreslám Smeru, ktorý sa na jeseň minulého roku začal hlásiť k európskym socialistom, získali pravicové strany 11 kresiel. Ľudová únia -- HZDS Vladimíra Mečiara je momentálne najsilnejšou pravicovou stranou na Slovensku. Voľby do Európskeho parlamentu sa napriek varovne nízkej účasti voličov stali potvrdením dlhodobej dominancie pravice na Slovensku. Úspešné vládnuce strany ich iste využijú ako argument na ospravedlňovanie a ďalšie presadzovanie svojej vnútornej politiky.
Nízka volebná účasť má však jeden nepríjemný dôsledok. Problém politickej reprezentatívnosti na Slovensku sa stal dramatickým. Vystupovať v mene záujmov Slovenska napríklad v záverečnej fáze diskusií o návrhu európskej ústavnej zmluvy bude pre každú z piatich v európskych voľbách úspešných politických strán ťažké. Ich názor sa totiž bude môcť oprieť iba zhruba o 100 000 voličov. Štart do reálneho politického života rozšírenej EÚ sa Slovensku vôbec nevydaril tak, ako dobiehanie strateného času v prístupovom procese. Európske voľby pred slovenskú politiku postavili dve zásadné otázky. Ako obnoviť dôveryhodnosť politiky a politikov pred občanmi a ako znovu vzbudiť záujem o komplikovanú európsku agendu vo verejnosti. Lebo o zlepšení kvality života sa už nebude rozhodovať iba v Bratislave, ale aj v Bruseli. Nadávať doma na "zlý" Brusel je politicky lacné a zároveň neefektívne riešenie. Lepšie a perspektívnejšie je naučiť sa účinne ovplyvňovať politiku celej únie. A to politická reprezentácia nemôže robiť bez záujmu a podpory občanov a odborných kruhov.