Darfúr je slovo, ktoré symbolizuje najčerstvejší príklad vracajúceho sa medzinárodného problému, ktorý sa pred desiatimi rokmi dostal na prvé stránky novín v súvislosti s Rwandou. Čo má svet robiť, keď sa veľký počet ľudí stane obeťou násilia pochádzajúceho z jej vlastnej krajiny?
Darfúr je región v západnom Sudáne, kde žijú arabskí a africkí moslimovia. Konflikt prepukol na začiatku roku 2003, keď rebeli zo Sudánskeho oslobodeneckého hnutia zaútočili na vládne vojská v snahe získať pre región väčšiu autonómiu a viac zdrojov. Sudánske vládne letectvo a vládou podporovaní vojaci (známi ako džandžavídovia) uskutočnili odvetné opatrenia nielen proti ozbrojeným rebelom, ale aj civilom, o ktorých sa domnievali, že vzbúrencov podporujú. Obyvateľov dedín rozohnali, ženy znásilnili, nearabských mužov zabili.
Začiatok krízy môže byť predmetom diskusie, jeho obete však nie. Viac ako 50-tisíc mužov, žien a detí prišlo o život, vyše 1,5 milióna ľudí stratilo strechu nad hlavou. Je to nesporne genocída; toto slovo na opis diania v Darfúre použila vláda USA, ale len niekoľko málo ďalších.
Svetoví lídri diskutujú, či netreba niečo robiť. Rezolúcia č. 1 564 Rady bezpečnosti OSN, ktorú prijali 18. septembra 2004, si väčšinu svojej kritiky vyhradzuje pre sudánsku vládu. OSN však nie je pripravená siahnuť ďalej, ako len na slová. Rezolúcia síce hrozí, že Rada bezpečnosti zváži uvalenie sankcií proti sudánskym vodcom alebo proti významnému ropnému sektoru krajiny, ale zatiaľ sa nezaviedli žiadne tresty.
Prečo toľko váhania? Vychádza z medzinárodnej neochoty vznášať námietky proti ktorejkoľvek vláde kvôli tomu, čo robí na svojom vlastnom území. Odráža to rozšírený pohľad na suverenitu ako na právo vlád prakticky robiť si vo svojich hraniciach čo chcú.
Také myslenie je neadekvátne a zastarané. Najskôr je tu určitý morálny ohľad. Ak pozeráme bokom, keď vraždia našich ľudí, nie je niečo v poriadku. Všetci máme k sebe určitú vzájomnú základnú povinnosť.
Existujú aj pragmatické zretele. V globálnom svete platí, že dianie v jednej krajine môže veľmi ľahko ovplyvniť iné krajiny. Napríklad utečenci, ktorí utekajú zo Sudánu, môžu narušovať stabilitu susedného Čadu.
Odpor ku genocíde a iným rozsiahlym násilnostiam proti určitej populácii vyplýva z uznávaného princípu, že občania i vlády majú určité práva. Tento princíp zachytávajú mnohé medzinárodné dokumenty, počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z roku 1948. Vlády by nemali mať právo masakrovať svoj vlastný ľud. Slabé vlády by nemali mať právo dovoľovať, aby sa na ich území masakre uskutočňovali, aj keď samy toto násilie nepáchajú.
Tieto úvahy vedú k jednému: je potrebná koncepcia štátnej suverenity, ktorá nebude absolútna. Konkrétne, treba si osvojiť zmluvný prístup k zvrchovanosti, ktorý bude pripúšťať práva aj povinnosti a zodpovednosť tých, ktorí ju majú. Taký prístup k suverenite by dal vládam a ich predákom prakticky najavo, že práva a ochrany, ktoré sa spájajú so štátnosťou, sú podmienené a že vlády aj lídri niektoré z týchto práv, v krajných prípadoch všetky tieto práva, stratia, ak si nesplnia svoje povinnosti.
Táto myšlienka sa presadí iba vtedy, ak bude medzinárodné spoločenstvo pripravené ísť ďalej, ako len vyhlásiť túto zásadu a prijať nevyhnutný dôsledok, že ostatné štáty a svet ako celok majú právo a povinnosť konať, aby ochránili životy nevinných ľudí.
Určitý posun v tomto smere naznačovala široká medzinárodná podpora humanitárnych intervencií v Bosne, Kosove a vo Východnom Timore. Ďalším znamením zmeny je základný dokument (Ustanovujúci akt) Africkej únie, regionálnej organizácie založenej v júli 2000, ktorá nahradila neúčinnú Organizáciu africkej jednoty. Dokument najskôr cituje princíp nezasahovania jedného členského štátu do vnútorných záležitostí iného štátu a ďalej vyhlasuje "právo únie zasiahnuť v členskom štáte na základe rozhodnutia zhromaždenia s ohľadom na vážne okolnosti, menovite vojnové zločiny, genocídu a zločiny proti ľudskosti." Intervencia za takých okolností môže mať množstvo podôb, od verejnej rétoriky a osobnej diplomacie, cez hospodárske a politické sankcie, až po ozbrojený zásah.
To nás privádza späť do Darfúru. Čo treba urobiť? Treba poskytnúť rozsiahlu pomoc ľuďom vysídleným z Darfúru. Tí, čo konflikt prežili, potrebujú pomoc, inak podľahnú chorobám a hladu. Odôvodnené je obnovenie diplomatického úsilia, aby sa dosiahlo trvalé prímerie a potom také usporiadanie, ktoré vyrieši krivdy, ktoré zapríčinili vznik krízy.
Ešte treba zdôrazniť dve veci. Po prvé, štáty sveta by -- v súlade s rezolúciou č. 1 564 Rady bezpečnosti OSN -- mali poskytnúť Africkej únii logistickú, materiálnu a finančnú pomoc, o ktorú požiadala. S takou podporou by vojaci poverení AÚ mohli dozerať na utečenecké tábory a časom chrániť obce, aby sa muži, ženy a deti mohli bezpečne vrátiť domov.
Po druhé, OSN by mala splniť svoju hrozbu a uvaliť proti sudánskej vláde sankcie, kým neprestane používať svoje lietadlá na ničenie dedín a kým neprestane podporovať džandžavídov. Konkrétnych funkcionárov, ktorí sa nepodriadia požiadavkám, by mali obviniť z vojnových zločinov.
Dôležité je, aby svet začal rokovať. Nielen preto, aby zachránil obyvateľov Darfúru, ale aby zabránil aj ďalším Darfúrom. Závisí od toho mnoho životov nevinných ľudí.
Richard J. Haass je bývalý riaditeľ Výboru pre plánovanie politických prístupov MZV USA, je predseda americkej Rady pre zahraničné vzťahy.
Copyright: Project Syndicate 2004