Tri vážne posolstvá

Nie div, že v tejto atmosfére mocenskej neistoty a nestability, umocňovanej vidinou úspešného referenda o predčasných voľbách, boli reakcie politikov na prezidentovo vystúpenie v NR SR účelové a nervózne. Mimo pozornosti ostali niektoré dôležité prezidentove posolstvá, ktoré sa týkajú širších predpokladov zavŕšenia nevyhnutných reforiem ako predpokladu modernizácie Slovenska a jeho úspešného pôsobenia v rozšírenej EÚ. Vzťahujú sa na každú možnú vládu SR.
To prvé sa týka kvality politického manažovania reforiem. Prezident podrobil najtvrdšej kritike nie ideológiu, ale najmä technológiu prípravy a presadzovania reforiem. Vyjadril presvedčenie, že nie všetko, čo sa u nás deje, je premyslené, previazané a spočítané. Vláde vyčítal, že ministri začali reformy v jednom termíne a bez vzájomnej koordinácie. Na inom mieste konštatoval, že "mnohé zákony sa pripravujú bez analýz, koordinácie a odborných stanovísk, nesystémovo a nekoncepčne". Prezident povedal, že z reformy sa stalo zaklínadlo a odmietol prístup vlády k riešeniu otázky, kto má znášať náklady reforiem. Uviedol konkrétne príklady, keď bremeno nielen reformných krokov, najmä v daňovej oblasti a v zdravotníctve, ale aj konkrétnych chýb (napríklad v dôsledku zlého odhadu vývoja príjmov štátneho rozpočtu v roku 2003 sa uprostred rozpočtového obdobia zvyšovali ceny benzínu a nafty), znášajú občania. V tomto kontexte upozornil na rastúci pocit nespravodlivosti v slovenskej spoločnosti. Slovenskej vláde, ktorá má v Česku imidž superreformátorov, podľa prieskumu zverejneného práve v deň prezidentovho vystúpenia nedôveruje rekordných 83 percent opýtaných. Iný výskum, na ktorý sa odvolal prezident, priniesol údaj, že až 80 percent obyvateľov vyslovuje nespokojnosť s vývojom v krajine.
Druhé závažné posolstvo je skryté v prezidentovom konštatovaní, že demokratickú diskusiu ako spôsob získavania zhody čoraz častejšie nahrádzajú mocenské rozhodovania. Schuster upozornil na narastajúci problém neschopnosti robiť konsenzuálnu politiku. A to nielen na úrovni sociálnych partnerov, ale v prvom rade na úrovni vládnucej koalície a v rámci vládnucich politických strán. Prezident lídrom strán vládnej koalície nepriamo vyčítal, že v domnienke ich ideologickej príbuznosti vylúčili z koalície stranu Smer, keď "ešte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov volieb sformovali koalíciu". Nejde iba o to, že začlenenie Smeru do vlády alebo aspoň ponuka na prevzatie vládnej spoluzodpovednosti by boli eliminovali hlavnú výhodu dnes najsilnejšej opozičnej strany a jej lídra, že nikdy nemali zodpovednosť za vládnutie, čo na rozdiel od HZDS robí Smer atraktívnym aj pre nespokojných bývalých voličov vládnej koalície. Ide najmä o to, že dôležité reformy daňového systému, dôchodkového zabezpečenia, verejnej správy, zdravotníctva by sa mali robiť na základe aspoň minimálneho konsenzu s opozíciou. Ak sú predmetom absolútnej politickej konfrontácie a opozícia na nich neparticipuje, môžu byť po zmene moci od základu prehodnotené. A to znamená nový politický zápas, zneistenie občanov a nové spoločenské náklady.
Na to, že závažné reformy s dlhodobými účinkami na obyvateľov a štát sa nedajú robiť bez širšej politickej dohody, nadväzuje tretie prezidentovo posolstvo: Ak budú autori reforiem postupovať ako doteraz aj v nasledujúcich mesiacoch, určite bude voči reformám a ich strojcom silnieť nedôvera a "v situácii, keď je vážne otrasená stabilita vládnej koalície, je to nebezpečné a môže to skutočné a potrebné reformy nielen spomaliť, ale na mnoho rokov zastaviť". Inak povedané, cez tento spôsob robenia politiky bez sociálnej podpory silovými metódami, cez mienku verejnosti by sa mali vnímať aj prezidentove vyjadrenia, že vláda v praktickej politike odstraňuje z ústavy sociálny štát, resp., že rezignovala na sociálny charakter štátu.