Centrálni plánovači sú bezradní. Od vypuknutia finančnej krízy, ktorá priviedla svet na pokraj kolapsu, uplynulo už sedem rokov. Vlády odvtedy minuli na záchranu bánk stovky miliárd a centrálne banky spustili bezprecedentné stimulačné balíky na podporu ekonomík. No sľubované silné oživenie je doteraz v nedohľadne. Napríklad priemerný ročný rast americkej ekonomiky za ostatných šesť rokov dosiahol chabých 2,2 percenta.
Americká ekonomika – na rozdiel od zvyšku sveta – však vykazuje dostatočne dobré čísla na to, aby centrálna banka Fed otvorene zvažovala zaradenie spiatočky. Teda zvýšenie úrokových sadzieb, ktoré drží prakticky na nule už sedem rokov. Dilema Fedu je nasledovná: ak by držal úroky na nule príliš dlho, hrozí nafúknutie nových bublín. Ak by úroky zvýšil príliš skoro, mohol by potopiť oživenie.
Ale všetko môže byť úplne inak. Dilema centrálnych bankárov sa totiž zakladá na receptoch, ktoré zjavne nefungujú. Nulové úrokové sadzby ani v kombinácii s tlačením peňazí nedokázali za ostatné roky priniesť infláciu ani udržateľne podporiť reálnu ekonomickú aktivitu. Stačí sa pozrieť na čísla – rast cien sa ani napriek masívnym stimulom nedostavil v Spojených štátoch, Japonsku ani Európe.
Nulové úrokové sadzby skrátka nič neriešia. Naopak, oživeniu ekonomiky môžu brániť. Pripomeňme si jednu dôležitú vec – kríza vypukla ako dôsledok prasknutia realitnej bubliny, ktorú pomohla nafúknuť predošlá éra nízkych úrokov. Zároveň platí, že ak problém riešime ďalším znížením úrokov, nevyhnutne to povedie k úplne novej vlne pochybných investícií. Firmy sa v takejto situácii skrátka púšťajú do projektov, ktoré inak nemusia byť nevyhnutne dobrou investíciou – no oplatia sa už vďaka tomu, že dlh je veľmi lacný. Zlé investície skrátka vytvárajú ďalšie bubliny. A prvé známky dnes vykazujú napríklad realitné trhy v Silicon Valley či Manhattane alebo americký energetický sektor.
Znepokojivým efektom tiež je, že nízke úroky tlačia neprirodzene vysoko akciové trhy. Najmä ak si uvedomíme, že najväčší dopyt po akciách v USA za posledné roky nevytvárajú investori, ale samotné firmy skupujúce vlastné dlhopisy. Za peniaze z lacných pôžičiek. Výsledkom je nakopenie dlhu namiesto toho, aby firmy tieto peniaze investovali na výskum či investície do ďalšieho rastu. Rozsah zadlžovania korporátneho sektora po celom svete ilustrujú čísla poradenskej firmy McKinsey – medzi rokmi 2007 a 2014 narástol svetový korporátny dlh z 38 percent na 56 percent HDP. Do výraznejšieho rastu ktorejkoľvek veľkej ekonomiky sa však minuté peniaze nepremietli. Jediným badateľným efektom politík nulových úrokových sadzieb tak ostal masívny nárast dlhu.
Najväčší monetárny experiment v histórii skrátka nevyšiel. Je čas, aby Fed vyložil karty a skúsil niečo iné. Napríklad vrátiť úroky do normálu.