„Všetky na Slovensku podnikajúce firmy využívajú verejnú infraštruktúru, od ciest po vzdelanú pracovnú silu. No mnohé z nich, aj úspešné a ziskové, si našli spôsoby, ako dlhodobo neplatiť dane“ odznelo opäť raz v médiách.
Naozaj je to možné? Ktorá firma môže o sebe povedať, že dlhodobo neplatí dane? Ktorá firma dokáže dlhodobo neplatiť daň z motorových vozidiel? Spotrebnú daň z motorových palív? Daň z nehnuteľností? A keď sa pozrieme bližšie na príjmy a útraty zamestnancov, kde sa berie daň z pridanej hodnoty? Pochádza z pridanej hodnoty firiem. Z čoho zamestnanci zaplatia zdravotné a sociálne odvody?
Opäť, z ekonomickej aktivity firmy. Každá fungujúcu firma, aj keby 100 rokov neplatila daň z príjmu právnických osôb, bude generovať významné príjmy štátu, ktorými financuje verejnú infraštruktúru. Zaujímavé je, že toto tvrdenie bežne počuť aj od ekonómov, ktorí veľmi dobre vedia, že daň zo zisku firiem tvorí len desatinu daňovo odvodových príjmov. Pritom nemálo renomovaných aj ľavicových ekonómov sa vyslovuje za 0 % sadzby dane pre firmy, a mnohé krajiny už dnes uplatňujú nulovú sadzbu na reinvestované zisky. Nie preto, aby si kapitalisti mohli viac napchávať pupky. Ale preto, že na takejto pozitívnej ekonomickej stimulácii v konečnom dôsledku zarobí aj štát aj zamestnanci.
Vyššie uvedená veta nie je ojedinelým príkladom slovníka, ktorý na jednej strane zakrýva ekonomickú realitu a na druhej strane vytvára negatívny obraz daňovej optimalizácie. Podnikateľ, ktorý neodvedie 22 % zo zisku je „odsúdeniahodný ničomník“. Je to pochopiteľné, vláda vedie s podnikateľským sektorom súboj o podiel na výnose z kapitálu. Tento súboj však vláda nemôže vyhrať. Kapitál môže pred vyšším zdanením z časti ujsť do zahraničia, z časti sa môže premeniť na spotrebu. V takom prípade však prehrajú všetci tí, ktorých vláda zastupuje. My všetci.
Publikované na INESS.sk