Začiatkom tohto roka povedal čínsky prezident Xi Jinping, že krajina potrebuje bojovať proti korupcii na všetkých úrovniach. To znie ako výborné predvolebné heslo. Rozdiel je však v tom, že Xi bol zvolený minulý rok a najbližšie voľby budú o deväť rokov. Takže o popularitu nejde. Ďalší rozdiel je v tom, že Xi rovno presadzuje, že tento boj musí zasiahnuť aj tigre (top funkcionárov strany) aj muchy (nižšie úrovne). A že ak sa to nepodarí, minuloročné „voľby“ kde sa moc hladko prehodila z jedného politbyra na druhé mohli byť poslednými.
Tento rok už boli zasiahnutí riaditelia najväčších čínskych štátnych podnikov ako sú China National Petroleum, alebo primátori niektorých provincií (napríklad v Jiangsu). Podľa posledných prieskumov sú čínske firmy najmenej transparentné a najviac náchylné ku korupcii. A to sa porovnávalo s rozvojovými krajinami, nie so Západom. Keby čínske firmy nemali takú veľkú váhu na globálnom trhu, nebol by to taký problém. Lenže oni váhu majú a korupciou zmietaná ekonomika je jedinou globálnou mocnosťou, ktorá vzišla z rozvojových krajín. Posledné roky ťahá svetový ekonomický rast. A preto nie je ľahostajné, čo sa tam deje. Transparency International upozorňuje, že aby bolo možné pochopiť biznis firmy, je potrebné aby zverejňovala informácie o svojich dcérach, pobočkách, pripojených spoločnostiach v rôznych krajinách a finančnú štruktúru. Ale toto nie je spôsob, akým funguje väčšina čínskych firiem. Z 11 nadnárodných spoločností, ktoré o sebe neposkytli nijaké vnútorné informácie je až 9 z Číny. A to nie sú nijaké druhoradé firmy. Hovoríme o China National Offshore Oil (trojka na čínskom trhu s ropou), Anshan Iron and Steel Group (dvojka na čínskom trhu s oceľou) spomedzi štátnych firiem a o Huawei Technologie (najväčší výrobca komunikačnej technológie na svete) a Wanxiang Group (jednotka na čínskom trhu vo výrobe automobilových komponentov) spomedzi súkromných firiem. Takže to nejde len o štátne spoločnosti. Hlavným posunom k lepšiemu bola burza, firmy zaregistrované na burze musia o sebe zverejňovať viac informácií a to aj robia. Ale celkový obraz je stále hmlistý.
Čo však čakať v krajine, kde politici veľmi rýchlo bohatnú a to čím viac, čím väčšie právomoci majú. Udeľovanie licencií, povolení a kontraktov prebieha podľa ľubovôľe a od záujemcov sa vymáhajú protislužby a platby (bokom samozrejme). Číňania to vidia a správajú sa tak, ako by to bolo normálne. Avšak vedúce politbyro si je vedomé, že rastúca korupcia ekonomicky vyčerpáva krajinu. Nie len zlou alokáciou kapitálu, ale aj jeho priamym únikom. V septembri 2013 písal Businessweek, že počet čínskych miliardárov vzrástol tento rok o 9 na 315. Iný prieskum z dielne Jinnifer Zeng (pre Wall Street Journal) však zistil, že 60% multimiliónárov chce mať možnosť odcestovať. Únik superbohatých ľudí z Číny nie je ničím novým. Avšak čím ďalej to bude pokračovať, čím menšiu váhu bude mať Čína vo svete. Už teraz bojuje s nižšími investíciami zo zahraničia (podiel priamych zahraničných investícií na HDP klesá, niečo ho teda musí nahradiť), pretože už existuje aj lacnejšia výroba ako tá v Číne. Do toho obrovský tieňový bankový sektor a neprehľadný finančný systém v ktorom sa poriadne nevyzná ani regulátor (žiada viac informácií a upozorňuje na riziká) a rýchlo rastúci verejný dlh na čele s municipalitami. Je to veľa problémov, ktoré treba riešiť a sú čoraz naliehavejšie.
Hongkong však poskytuje príklad, ako by sa to mohlo riešiť, minimálne s tou korupciou. Michael J. Boskin (Standford University) píše, že v 70. rokoch bola v Hongkongu taká korupcia, že bez úplatku nefungovali ani hasiči. Riešením bola kombinácia amnestie za uplynulé zločiny, potrestanie pokutou za „nevysvetliteľný majetok“, zvýšenie nárokov na preukazovanie pôvodu majetku a tiež vyššie platy, aby bola menšia motivácia si prilepšiť. Toto však bude vyžadovať aj obmedzenie ľubovôľe najvyšších činiteľov a nezávislé súdnictvo, ktoré nie je platené z „miestnych zdrojov“ ale centrálnou vládou. Na jednej strane je teda potrebná hrubá čiara a pretrhnutie vzájomých väzieb (keď každý na každého niečo vie, niekomu niečo dlží alebo je inak zaviazaný) a následne pravidelné preukazovanie majetku.
Motivácia je obrovská, pretože legitimita komunistickej strany sa odvíja od toho, ako sa darí ekonomike a teda aj bežným ľuďom. A neporiadok v tak obrovskej ekonomike zvyšuje pravdepodobnosť systémového šoku, ktorý by hospodárstvo poškodil. A zatiaľ to vyzerá tak ako na karikatúre nižšie (China Media Project). Teda, že veľká loď sa postupne potápa a namiesto jej záchrany si posádka vytrháva latky a stavia si rýchlo svoje malé loďky.
9.11.2013 sa začne veľké konkláve Strany v Pekingu, ktoré prezident Xi charakterizuje ako najdôležitejšie od roku 1978, kedy sa začali veľké ekonomické reformy, ktoré dotiahli Čínu tam kde je teraz. Témou budú dve veci. Štátne podniky + ich finančný systém a pôda + vidiek. Prvou témou je teda korupcia, druhou témou je súkromné vlastníctvo pôdy, ktoré v Číne stále absentuje (toto je možno ešte dôležitejšie ako korupcia). Ak by sa podarilo skĺbiť zníženie korupcie so súkromným vlastníctvom, Čína by sa mohla stať stabilnejšou ekonomickou veľmocou. Toto však nebude ľahké, pretože aj v rámci Strany existuje opozícia, ktorá nepotrebuje nijaké zmeny. A tá môže argumentovať, že ekonomické reformy a decentralizácia priniesli síce ekonomický rast, ale aj problémy vo fiškálnej politike (rastúci dlh a korupcia municipalít) aj inde. A budú presadzovať myšlienku, že centrum to môže zvládnuť predsa len lepšie. Tento súboj bude ešte zaujímavý a bude mať globálny dopad.
