Najvhodnejšie riešenie pre Slovensko?

Kto bude vhodnejší komisár, politik a diplomat, Ján Figeľ alebo manažér z nadnárodnej spoločnosti Coca Cola Ivan Štefanec, tak znie dilema. Spor sa krúti okolo tvrdenia, za ktorým stoja aj renomované firmy z oblasti personálneho poradenstva, že v EÚ sa končí éra politikov a diplomatov a začína sa etapa, keď budú potrební skôr manažéri. Táto téza má nepochybne opodstatnenie. Okrem iného preto, že hlavnú agendu EÚ stále tvorí manažovanie najväčšieho jednotného trhu na svete. Keď sa však pozrieme na zloženie súčasnej komisie a na navrhovaných kandidátov z iných novovstupujúcich krajín, všade vidíme tradicionalizmus. O revolučný prístup sa pokúša iba Slovensko. Komisári sú napospol bývalí premiéri, vicepremiéri, ministri, hlavní vyjednávači, poprední diplomati. Ale na druhej strane, práve Pascal Lamy, komisár pre obchod, podľa bruselských novinárov najúspešnejší komisár, prišiel zo súkromnej sféry. Zároveň však prešiel desaťročnou školou ako poradca u "otca EÚ", bývalého predsedu EK Jacqua Dellorsa. Štefanec je nepochybne veľmi schopný a úspešný manažér veľkej firmy. Jeho praktická skúsenosť s manažovaním ekonomických vzťahov na nadnárodnej úrovni by sa určite dobre uplatnila v období vývoja EÚ, keď sú v popredí predovšetkým technokratické problémy. EÚ však dnes musí riešiť predovšetkým politickú krízu súvisiacu s nedohodou o návrhu európskej ústavnej zmluvy a politické problémy s rozpočtom po rozšírení EÚ o chudobné krajiny zo strednej a z východnej Európy. Štefancovu hlavnú prednosť oslabuje aj skutočnosť, že zhodou okolností prichádza z americkej firmy. Medzi EÚ a USA nie sú iba vzťahy spolupráce, ale že ide aj o najväčších globálnych ekonomických konkurentov.
A, naopak, Figeľovi, ktorý sa zdal jasným favoritom na komisára vzhľadom na jeho silnú pozíciu v momentálne najsilnejšej poslaneckej skupine v Európskom parlamente, Európskej ľudovej strane, a najmä vzhľadom na jeho neodškriepiteľné historické zásluhy pri dobiehaní stratených dvoch rokov pri rokovaniach z EÚ, oslabili pozíciu nielen doma (pozri čerstvý postoj podpredsedu vlády pre Európsku integráciu Pála Csákyho, ktorý sa môže premietnuť aj do hlasovania vo vláde), ale i v EÚ, radikálne ideologické postoje KDH. Patrí sem odmietanie antidiskriminačného zákona a Charty základných práv EÚ, útok na systém sociálneho partnerstva cez návrh zrušiť tripartitu, vyslovovanie obáv, že vstup do EÚ ohrozuje slovenskú zvrchovanosť. Figeľ sa od týchto názorov, ktoré nemajú všeobecnú podporu ani v Európskej ľudovej strane, nedištancoval. Naopak, v parlamentnej rozprave spochybnil politiku EÚ, že deti a ženy z neúplných rodín alebo zo spolužitia bez oficiálneho manželského zväzku majú mať rovnaké právne istoty a finančné zabezpečenie ako deti z úplných rodín. Nepostavil sa ani za kultúrnu a jazykovú rôznorodosť v Európe.
V tejto situácii, keď obaja kandidáti na komisára majú nielen svoje nesporné plusy, ale i mínusy, a preto polarizujú vládnu koalíciu a nemajú za sebou opozičnú podporu, je oprávnená otázka, či by sa vláda predsa len nemala zaoberať aj ďalším možným kandidátom na eurokomisára -- predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Petrom Mihókom. Ten bol dvakrát dva roky vládnym splnomocnencom pre EÚ, resp. Európske spoločenstvá. Nesporne dôverne pozná svet európskeho priemyslu a obchodu, má množstvo kontaktov na národnej úrovni i na úrovni EÚ tak s politikmi, ako aj s predstaviteľmi biznisu. Má za sebou aj podporu prinajmenšom významnej časti slovenskej podnikateľskej sféry. A disponuje jednou nezanedbateľnou prednosťou. Okrem angličtiny a nemčiny veľmi dobre komunikuje aj po francúzsky, čo by mu umožnilo zaradenie k politicky veľmi vplyvnému a z hľadiska portfólia mimoriadne zaujímavému francúzskemu komisárovi pre obchod Lamymu.
Zaoberať sa aj týmto kandidátom by tiež znamenalo demonštráciu schopnosti nepozerať sa na post komisára iba straníckymi očami a z hľadiska krátkodobých politických cieľov, hľadať širší konsenzus a dovidieť aj za horizont funkčného obdobia tejto vlády. Rozšírenie okruhu kandidátov na komisára by vôbec nespochybnilo dominantnú úlohu legitímnej slovenskej vlády pri rozhodovaní o najdôležitejšom slovenskom poste v inštitúciách EÚ.