Globálni investori sa nesmierne hnevajú kvôli rozhodnutiu Dubaja umožniť spoločnosti Dubai World, vlajkovej lodi medzi jej súkromnými firmami, požiadať o šesťmesačný odklad splátok dlhu (z čoho vyplýva prinajmenšom čiastočná platobná neschopnosť) vo výške 26 miliárd dolárov. Čo vlastne investori čakali, keď nakupovali dlhopisy firiem s názvami ako Limitless World, čo je jedna zo skrachovaných realitných dcérskych spoločností Dubai World? Hovorí sa tomu mentalita bubliny.
Predstava bola možno taká, že sa vláda emirátu postaví za každú pôžičku, nech je akokoľvek riskantná. A keby na ropu chudobná krajina nemala peniaze, tak by hotovosť iste "vytiahol" na ropu bohatý sesterský štát Abú Zabí.
Niekto by mohol povedať, že je to absurdné očakávanie. Sotva je však nepravdepodobnejšie ako mnoho iných masívnych sanácií, ktoré sme v reakcii na nedávnu finančnú krízu videli po celom svete. Investorov, samozrejme, najviac rozčúlilo zistenie, že -- áno, je to tak -- jedného dňa budú musieť byť neudržateľné úverové garancie stiahnuté. Prehnane zadlžený svet nakoniec bude musieť nájsť spôsob, ako znížiť dlhové zaťaženie na primeranú úroveň a nebude to vždy pekný obrázok.
Niektorí ľudia sa tešia z toho, čo vnímajú ako spravodlivý trest za namyslené a prehnané ambície Dubaja. Ja osobne tento názor nemám. Iste, Dubaj so svojimi umelo vytvorenými ostrovmi, hotelmi napodobňujúcimi Benátky a tenisovými kurtmi na strechách je hradom z piesku v reálnom svete. Zároveň však ukázal zvyšku Blízkeho východu, čo všetko dokáže podnikateľský duch.
Jeho letisko sa stalo globálnym centrom takého významu, že nemecké regulačné orgány museli nedávno prinútiť spoločnosť Emirate Airlines, aby zvýšila ceny leteniek do Frankfurtu, inak nemecký národný "šampión"
Lufthansa príde o príliš veľa zákaziek. A vďaka relatívne otvoreným trhom spotrebiteľského tovaru a kapitálu sa Dubaj stal obchodným centrom nielen pre celý Blízky východ, ale aj pre niektoré časti Afriky a Ázie. V predvečer finančnej krízy začali ďalšie štáty Perzského zálivu hľadať v Dubaji recepty, ako diverzifikovať ekonomiku a zaistiť pokračovanie prosperity i po tom, ako ropné vrstvy vyschnú. Áno, Dubaj je iste autokratickým štátom, v ktorom sú financie prísne a tajnostkársky kontrolované. Nedostatok podrobných informácií o financiách emirátov bol napokon kľúčovým dôvodom, prečo bola platobná neschopnosť Dubai World takým šokom.
Vládcovia Dubaja sú však v mnohých ohľadoch pozoruhodne tolerantní k slobodnému prejavu. Pred rokom som strávil večer na Dubajskej univerzite, kde sa prezentovali miestni umelci. Jeden z nich, fotograf, predstavil vizuálnu časovú priamku výstavby jednej stanice nového dubajského metra. Tento miestny umelec bol svedkom ohromujúcej premeny tohto mesta -- štátu za posledných 13 rokov -- premeny ťahanej stavebným boomom, ktorý si človek obvykle nespája s Blízkym východom, skôr s najrýchlejšie rastúcimi čínskymi veľkomestami.
Namiesto jednoduchej chvály nových stavieb financovaných vládou však umelec zdôraznil, aká drsná je táto premena pre mnohoročných občanov emirátu. Ako sa človek vyrovnáva s tým, že z holého, ale majestátneho púštneho piesku odrazu vyrastajú neživé objekty? Iný umelec predstavil víziu, ako by sa dali minarety premeniť pomocou vonkajšieho osvetlenia, a ako by im to pomohlo vystúpiť zo zhluku moderných budov, ktoré toto súčasné blízkovýchodné mesto charakterizujú. Jeho vízie boli veľkolepé a zjavne trochu radikálne. Človek však musel žasnúť, že i také myšlienky sa môžu otvorene hlásať.
Každý, kto Dubaj dobre pozná, chápe, že toto sú len malé príklady omnoho širšej ústretovosti ku kreativite, ktorá tejto krajine umožnila uchádzať sa o pomoc elitných zahraničných profesionálov v oblasti financií i ďalších sektorov. Podobne ako v Spojených štátoch hrajú i teraz títo špičkoví cudzinci kľúčovú rolu pri rozvoji rôznych sektorov služieb.
Aj ďalším krajinám Perzského zálivu treba pripísať niektoré oslnivé úspechy. Národná saudskoarabská ropná spoločnosť napríklad dosiahla bez pomoci zvonka takú profesionalitu pri vŕtaní ropných vrtov, že je na Západe predmetom všeobecného obdivu. Katar zaznamenal úspech v oblasti médií vďaka televízii Al-Džazíra, kým Abú Zabí pomáha financovať pozoruhodné pokroky v oblasti umelej inteligencie prostredníctvom podpory počítačového šachu. Dubaj, ktorý má veľmi málo vlastného čierneho zlata, však dosiahol s menšími prostriedkami väčšie úspechy než ktorýkoľvek iný štát v regióne.
Bohužiaľ sa nakoniec ukázalo, že aj Dubaj podlieha gravitačným zákonom financií. Ani tentoraz to nebolo inak. Masívne špekulácie a pôžičky viedli k nadmernému dlhovému zaťaženiu a nakoniec i platobnej neschopnosti.
Je to koniec fenomenálneho rastu Dubaja? Pochybujem o tom. V priebehu celých dejín vyhlasovali krajiny zo všetkých kútov sveta neschopnosť splácať svoje dlhy, a predsa prežili, ba dokonca i prosperovali. V každom prípade sa Dubaj nevyhne nutnosti reštrukturalizovať sa a obmedziť svoju neskromnosť, než sa bude môcť vrátiť na trvalo udržateľnejšiu rastovú trajektóriu. To si však vyžiada čas.
Budú na túto nákazu náchylné i krajiny v Európe a inde? Zatiaľ nie. Prípad Dubaja síce nie je odlišný, ale je špecifický, takže dosah na dôveru investorov by mal zatiaľ ostať ohraničený. Investori však dostali tvrdé ponaučenie, že žiadna krajina nemá neobmedzené možnosti a zdroje.
© Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org