Pred siedmimi rokmi bola strata Železníc SR 500 miliónov Sk, ku koncu minulého roka dosiahla 3,251 miliardy Sk. Zadlženosť sa za rovnaké obdobie vyšplhala z 11,5 miliardy Sk na 49 miliárd Sk, pričom bankové úvery vzrástli z 5 na 38,4 miliardy Sk. Spôsob úverovania železníc pritom v súčasnosti nedokáže identifikovať ani minister dopravy P. Prokopovič. Ročne podľa neho potreboval tento prepravca, dopravca a správca tratí 8 až 9 miliárd Sk, pričom zo štátneho rozpočtu dostávali od 800 miliónov Sk do 2,2 miliardy Sk. Rozdiel sa dofinancovával z úverov so štátnou zárukou. Pri takýchto položkách je už možno zbytočné spomínať stavbu za pol miliardy korún, nadštandardné manažérske zmluvy či výsledok bytovej politiky ŽSR, ktorá vo viacerých ohľadoch potvrdila uprednostňovanie súkromných záujmov manažmentu.
Svoj podiel viny na zadlžení železníc nesie aj štát. Neuhrádzal si zmluvne zaviazané povinnosti, pričom podľa odborárov a vzoru EÚ by mal prispievať ešte dvomi -- tromi percentami hrubého domáceho produktu. Dlh štátu voči železniciam za neuhradené výkony vo verejnom záujme dnes tvorí 18 miliárd Sk.
Nová vláda sa po nástupe rozhodla šiť horúcou ihlou. V podstate sa dá povedať, že terajší štrajk je to, čo si navarila ušetrením pol miliardy korún. Toľko totiž stála ročne osobná doprava na 25 regionálnych tratiach. Železnice (obe spoločnosti -- ZSSK a ŽSR) dostali tento rok zo štátneho rozpočtu 6,6 miliardy Sk, aby ďalej nezvyšovali svoju zadlženosť, čo znamená, že musia siahnuť do vlastných rezerv. Vláda naznačila aj ďalšie nutné opatrenia: predaj nepotrebného majetku, redukciu zamestnancov, zastavenie nákupu nových motorových jednotiek, kým to nebude nevyhnutné kvôli bezpečnosti. Terajší štrajk železničiarov preto pripomína legionárov, ktorí, keď išli pomáhať komunistom do Španielska, mali heslo "Pri Madride bojujeme za Prahu". Odborári totiž veľmi dobre vedia, že ak raz nejaká spoločnosť nastúpi na cestu ozdravenia, bude sa musieť zrušiť aj prezamestnanosť tohto kolosu, čím logicky klesne aj ich moc.
Neslobodno však zabudnúť na argumenty odborov. Premiér ich kritizuje, že sa ozvali po funuse a teraz prezentujú svoju silu. Že svoje požiadavky podľa svojho tvrdenia priniesli na tripartitu už v decembri, asi premiérovi ušlo. Možno bolo na škodu celej veci aj to, že železničiarom nikto nepriblížil spôsob, ktorým sa z pôvodných 36 tratí vyberalo výsledných 25. Preto sa pozastavili nad nepripravenosťou železníc a vyšších územných celkov na tento krok a nechápu nesystémové riešenia, ktoré im predkladajú ich šéfovia. Železnice sú asi najsocialistickejšia spoločnosť v štáte, ale treba si uvedomiť aj to, že železničiari si odovzdávajú zamestnanie a lásku k železnici z pokolenia na pokolenie.
Jeden humorista ešte za socializmu nazval štrajkom taký stav, keď robota stojí tak isto ako dovtedy, ale už organizovane. Ochromenie štátu na mysli určite nemal a nad tým by sa mali zamyslieť aj železničiari. Za svoje práva sa treba určite postaviť, hlavne, keď človek na vlastné oči vidí a vníma, ako sa tento rozbehnutý vlak rúti do priepasti. Ale keď nám skolabuje hospodárstvo a korunu nahradí argentínska mena, potom bude neskoro na zamyslenie, či sa nedalo protestovať inak. V Japonsku štrajkujú ľudia tak, že si dajú červenú pásku na čelo a pracujú ďalej. Taký postup svedčí o rozhľadenosti a zodpovednosti zamestnancov.
StoryEditor