Deficit sa dá znižovať len dvoma spôsobmi. Tým prvým je zvyšovanie príjmov, hlavne tých daňových. Mohli sme skončiť ako naši blízki susedia, ktorí práve zvyšovaním spotrebných daní a DPH chcú do rozpočtu dostať o miliardu eur viac. Našťastie sa na tento krok slovenská vláda neodhodlala a je jedno, či zo strachu, že Slováci by vyššiu sadzbu DPH ocenili nákupmi v zahraničí, alebo kvôli prichádzajúcemu volebnému roku. Našťastie preto, lebo sadzby daní sa vždy ľahšie dvíhajú ako znižujú. A to spomínam preto, že vysoký deficit nie je dôsledkom nízkych daní, ale vysokých výdavkov. Každý pracujúci občan si môže spočítať svoje daňovo odvodové zaťaženie, ktoré len v málo prípadoch klesne pod 45 % (vrátane odvodov zamestnávateľa, ktorý je tiež nákladom na našu prácu), a toto číslo sa v priemere príliš nezmení ani vplyvom daňových protikrízových úprav.
Druhým spôsobom znižovania deficitu je znižovanie výdavkov, avšak na tento kroku sa vláda akosi nevie odhodlať. Je síce pravdou, že rozpočet na mzdové výdavky klesol oproti tomuto roku o 2 %. Rovnako je pravda, že výdavky na tovary a služby majú klesnúť o 5 %. Avšak rok 2009 nie je ideálnou porovnávacou bázou, pretože je poznačený výrazne expanzívnym rozpočtom, ktorý vláda neupravila i napriek výraznému hospodárskemu poklesu. Porovnanie s minulým rokom dáva vedieť viac o domnelom "šetrení" či radikálnych rezoch. Napríklad mzdy by v budúcoročnom rozpočte mali byť v porovnaní s realitou minulého roka o 7,4 % vyššie, hoci v tomto roku by mala priemerná mzda vzrásť len o 2,6 %. Rovnako výdavky na tovary a služby majú byť vyššie takmer o 25 %.
K výraznému rozdielu dochádza hlavne v oblasti kapitálových výdavkov. Hoci je efektivitu kapitálových výdavkov vlády ťažké posudzovať, všeobecne sa dá povedať, že starnutie štátom vlastneného majetku sa znížením kapitálových výdavkov nespomalí, a preto tohtoročné zníženie výdavkov nie je šetrením, ale odkladaním nákladov do budúcnosti. Hoci dočasne dôjde k zníženiu deficitu, toto opatrenie má svoje náklady v podobe absencie možných úspor dosiahnuteľných rekonštrukciou budov či sťahovaním úradov pod jednu opravenú strechu.
Je síce pravdou, že hlavným "ťahúňom" rastu výdavkov je významný nárast čerpania eurofondov a dotácia Sociálnej poisťovne, ale obe tieto položky boli vláde známe v podstatnej miere minimálne rok dopredu, a preto aj vláda mohla na tieto skutočnosti v záujme maximálnej snahy o znižovanie deficitu reagovať adekvátnym znižovaním iných výdavkov. A tým nemyslím len bežné výdavky. Vianočné dôchodky poberajú aj dôchodcovia s dôchodkom vyšším ako sú čisté príjmy mnohých pracujúcich občanov. I napriek tomu rastú o 9 %. Rodinné prídavky sú nesolidárne rozdávané ľuďom s miliónovými príjmami. Hoci má vláda len obmedzené možnosti vplývať na dotácie pre poľnohospodárov, objem peňazí, ktorý z daní získavajú súkromní podnikatelia, je zarážajúci. Miliarda eur je viac ako budúcoročný rozpočet na obranu štátu a ak túto sumu prepočítame na počet zamestnancov agrárneho sektora, zistíme, že pokrýva kompletné mzdové náklady. Pokračovať by sa dalo zlučovaním a rušením nepotrebných rozpočtových a príspevkových organizácií. Aj toto opatrenie, podobne ako predchádzajúce, však vyžaduje legislatívne zmeny.
A tie nie je možné prijať v auguste, počas horúčkovitej prípravy štátneho rozpočtu. Výrazné úspory sa dajú dosiahnuť hlavne škrtmi, resp. obmedzením plytvania v mandatórnych výdavkoch. To však vyžaduje premyslenú koncepciu a hlavne vôľu šetriť, nielen o úsporách rozprávať, lebo prípravy na takéto úpravy trvajú mesiace, ak nie roky. Audity, analýzy, hľadanie trhom poskytovaných alternatív k štátnym službám. Situáciu mŕtveho chrobáka, ktorú predviedla vláda v tomto roku v súvislosti s prepadom daňových príjmov, tak zaplatíme na rastúcich úrokových nákladoch štátneho dlhu. Ten, mimochodom, v priebehu 4 rokov vzrastie z 27,6 % podielu na HDP na 42,2 %. Aj to však len za optimistického predpokladu, že v rokoch 2011 a 2012 porastie HDP o 7, resp. 9 percent.
Radovan Ďurana