Prečo by mali byť iní ako sme my, mohol si povedať našinec, keď trpel ako pes pri pohľade na trápenie sa našich hokejistov v zápase s Nórskom. Potom otvoríte noviny a máte chuť na samovraždu, lebo taká koncentrácia malosti a závisti a klamstva a zlodejstva na 48-tisíc kilometroch štvorcových nie je skutočne bežná - a prečo by mali byť iní práve oni (nie sú takí ako my, zdraví, mocní, lakomí?). Potom je o 24 hodín viac a opäť žasnete, ako už tretíkrát v priebehu niekoľkých dní držia krok s favoritom, ako ho privádzajú do zúfalstva a svojím profesionálnym výkonom v národnom drese pripomínajú tie najkrajšie športové chvíle, aké si našinci na tomto území pamätajú (porážky Rusov v 68., majstri Európy v 76., majstri sveta v 2002., postup na MS v 2010.,... či zlatá olympionička s mäkkým ruským prízvukom pred niekoľkými dňami). Doteraz to bola klasika (s Čechmi), milé prekvapenie (s Rusmi), potvrdenie, že to vieme aj na slabších (s Lotyšmi) a potvrdenie, že to na slabších nevieme (s Nórskom). A až včerajší zápas (so Švédmi) sa vymykol z doterajšieho olympijského štandardu - a v súboji najlepších z najlepších (ZOH a Svetový pohár) sú slovenskí hokejisti po prvý raz v najužšom výbere štyroch. Povedať, že nezaslúžene, sa nechce ani nedá, lebo napríklad skalpy Rusov máme iba my a Kanaďania, a poraziť Švédov nie je bežná vec.
V sobotu alebo v nedeľu ráno bude tento krásny zážitok minulosťou - a začne byť dôležité, či sa okrem Gáboríkovho za Gáboríkove peniaze postaví ešte nejaký iný štadión v slovenských mestách a mestečkách, či sa do hokejových prípravok dostanú tí, čo na to majú (talent a ochotu drieť), alebo hlavne tí, čo na to majú ich rodičia... Lebo táto úžasná generácia vyrástla na tom, čo bolo v bývalom režime prepracované a prinášalo výsledky - a čomu sa odvtedy zo systémového hľadiska nič ani len zdiaľky nepriblížilo.
Krajšia rozlúčka sa vari ani nedala vymyslieť.