Ani výmena šéfa pakistanskej vojenskej rozviedky, obvinenej zo spolupráce s Talibanom, vnímaná ako ústretový krok k Washingtonu, už nezastavila prelomovú jadrovú zmluvu medzi Indiou a USA. Okrem Pakistanu a Číny sa tak život komplikuje aj ruským a francúzskym dodávateľom. Paradoxne chvalabohu India nepodpísala Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, takže inšpektori MAAE nehrozia, aj keď ministerka Rice nanovo utuženého spojenca pred ďalšími zbraňovými testami vážne varuje. Mohla však trochu viac pritlačiť na Senát, aby do zmluvy vpustil klauzulu okamžite ukončujúcu jadrový obchod, ak Dillí podobný krok spraví. Bush naozaj vážne potreboval nejaký zahraničnopolitický úspech, čím táto zmluva určite je, pretože cez dodávky jadrového materiálu Indom vytvorí do štvrť milióna amerických pracovných miest.
V čase, keď banky nemajú dosť peňazí na podporu obnoviteľných zdrojov a energetická efektívnosť je v plienkach, pomôže ľahšie zvládnuť aj obrovský indický dopyt po energii. Naopak, komplikuje, aspoň morálne, jadrový tlak na Irán, ktorému India už v minulosti citlivé raketové technológie predala. Cez spojenectvo s Indiou sa USA zároveň dostávajú logisticky bližšie ku kontingentu NATO v Afganistane.
Toto spolu s ofenzívou paštúnskych kmeňov a prebudenej pakistanskej armády by mohlo mullaha Omara, vedomého si svojej popularity v Afganistane, dotlačiť ku konštruktívnym rozhovorom o budúcom usporiadaní krajiny. Ak by to vyšlo, tak by mohla byť medzinárodná konferencia pod záštitou OSN s cieľom nájsť vhodný kompromis. Samozrejme, za účasti afganskej opozície aj všetkých susedov a potom by nemusela byť občianska vojna v Afganistane trvalým javom. Riešenie je politické a nie vojenské a to je výzva pre nového prezidenta USA.
Milan Šebo, korešpondent World Business PressOnline, Londýn
StoryEditor