Americká Republikánska strana sa už v roku 1981 zriekla všetkého presvedčenia, že štátny rozpočet by mal byť vyrovnaný. Uchytila sa myšlienka, že daňové škrty sa musia robiť kontinuálne, pri každej príležitosti, pretože znižovanie daní údajne zvyšuje výnosy.
Irving Kristol, bývalý editor The Public Interest a jeden z duchovných otcov tejto myšlienky, neskôr napísal, že ho nezaujímalo, či je platná, ale či je užitočná. Po rokoch hovoril o svojom "vlastnom, tak trochu prezieravom postoji voči rozpočtovému deficitu a ďalším menovým a fiškálnym otázkam. Úlohou... bolo vytvoriť novú... konzervatívnu... republikánsku väčšinu - takže prioritou bola politická účelnosť, nie účtovné nedostatky riadenia štátu..."
Teraz začalo byť jasné, že tejto hojivej mastičke už podľahol aj John McCain, ktorý kedysi daňové škrty Georgea Busha juniora kritizoval ako nerozvážne a odmietal za ne hlasovať. Zdá sa, že navrhuje ďalšie zníženie daní, ktoré je pre ministerstvo financií USA prísľubom na rozpočtový výpadok dajakých 300 miliárd dolárov ročne, a že ich chce "vykompenzovať" škrtmi v účelovo viazaných výdavkoch vo výške 3 miliardy USD a dajako rozpočet vyrovnať.
Dôsledky poznáme: McCainova fiškálna politika bude asi klasicky republikánska - a akurát klasická republikánska fiškálna politika od roku 1981 zvyšuje pomer hrubého federálneho dlhu voči HDP takmer o 2 percentá ročne. Naproti tomu typická demokratická administratíva po 2. svetovej vojne pomer zadlženia k HDP o viac ako percento ročne znižuje. To je jedna z vecí, o ktorú v tohtoročných prezidentských voľbách ide.
Politické stratégie, ktoré ignorujú štátne zadlženie, vedú ku krachu meny, depresii (kvôli výslednému rozkladu sektorovej deľby práce) a k vysokej inflácii, prípadne hyperinflácii. Vinníci zodpovednosť za ekonomickú katastrofu často zhadzujú na zlomyseľné machinácie cudzincov, napríklad "gnómov z Zürrichu" (švajčiarskych bankárov) alebo MMF. K tomuto majú USA ešte ďaleko. Ale cena za vysoký schodok a prudký rast zadlženia bude veľká už čochvíľa - povedzme v priebehu budúcich dvoch prezidentských obdobiach.
Rastúci pomer zadlženia k HDP by v prvom rade vytlačil investície, lebo zdroje, ktoré by sa inakšie použili na financovanie prospešných investícií, by skôr pomohli súkromnej alebo verejnej spotrebe.
Spojené štáty majú už od roku 1981 to šťastie, že rast štátneho dlhu financuje prílev kapitálu zo zahraničia. Toto sa v istom momente skončí a prírastky deficitov vyvolajú únik kapitálu z USA.
Predpokladajme, že v priebehu budúceho decénia vyššie deficity nevyvolajú dodatočné prílevy a odlevy kapitálu a že Amerika s nižšou mierou investícií bude chudobnejšia, s hrubou sociálnou návratnosťou investícií vo výške 15 percent za rok. Do roku 2016 by bol americký produktívny potenciál nižší o sumu, ktorá by znížila reálny HDP o 3,6 %, teda 500 miliárd reálnych dolárov, čiže 3 000 USD na jedného pracujúceho.
V chudobnejšej Amerike by sa menšiemu počtu podnikov oplatilo vábiť medzi pracujúce sily okrem živiteľov rodín aj ďalších jej členov a zaniklo by tak 500-tisíc voľných pracovných miest.
Silnejšie zadlžená Amerika by v priebehu budúceho desaťročia zaznamenala spomalenie rastu produktivity asi o tretinu percentuálneho bodu ročne. Priemerná nezamestnanosť by sa potom musela zodvihnúť, aby boli splnené požiadavky na zvýšenie reálnych miezd na úroveň ospravedlnenou rastom produktivity. Hrubé korelácie medzi rastom produktivity a priemernou nezamestnanosťou zistené v priebehu dekád od 70. rokov by zvýšili prirodzenú mieru nezamestnanosti v ekonomike asi o jednu pätinu percentuálneho bodu, čo by stálo ďalších pol milióna pracovných miest.
V zadlženejšej Amerike by sporitelia a veritelia mali oprávnene väčší strach, že sa vláda odhodlá k inflácii, aby vymazala časť svojho nesplateného dlhu. Federálny rezervný systém by potom musel bojovať s infláciou - vytvárať tlak na rast nezamestnanosti - aby sporiteľov aj veriteľov ubezpečil o svojej ochote byť strážcom stability cien. Neexistujú ani len približné, korelačne založené, odhady rozsahu tohto efektu, ale ekonómovia sú presvedčení, že je takmer stopercentne istý. Vyžiadal by si zanedbateľný počet pracovných miest? 250 000? Milión?
Ak spočítame všetko spolu, môžeme sa spoľahnúť, že Amerika bude v roku 2016 oveľa chudobnejšia, ak nebude za prezidenta zvolený ani Barack Obama alebo Hillary Clintonová, ale bude ním John McCain. Ostatné štáty, ktoré sa spoliehajú na export do USA, by postihol nielen nižší rast, ale aj nižšia zamestnanosť v USA.
Za McCaina by sa však priepasť medzi verejnými výdavkami a daňami rozširovala, Američania by sa cítili bohatšími a viacej by míňali na úkor "potomkov", ktorí sem prídu o osem rokov. Ronald Reagan by pravdepodobne súhlasil. Naostatok práve on povedal: "Prečo by som mal niečo robiť pre potomkov? Urobili niečo potomkovia pre mňa?". Alebo to povedal komik Groucho Max?
J. Bradford DeLong, profesor Kalifornskej univerzity v Berkeley, bývalý námestník ministra financií USA.