Najdôležitejšou témou americkej prezidentskej volebnej kampane sa stal hospodársky pokles, ktorý vystriedal problematiku vojny v Iraku. Sčasti preto, že podľa najnovšieho presvedčenia Američanov došlo v Iraku k spätnému prúdeniu: zvýšenie počtu vojenských jednotiek v Iraku zrejme zastrašilo vzbúrencov a prinieslo pokles násilia. Súvislosti sú jasné: demonštrácia sily dočasne víťazí.
Bolo to predovšetkým práve uvažovanie na "machovský" spôsob, ktoré zaviedlo Ameriku do vojny v Iraku. Vojna mala byť demonštráciou strategickej sily a vojenskej moci. Namiesto toho sa stala demonštráciou jej obmedzení. Navyše, oslabila skutočný zdroj sily Ameriky -- jej mravnú autoritu.
Po nedávnych udalostiach stúpli riziká v prístupe Bushovej administratívy. Vždy bolo jasné, že odsun Američanov z Iraku nemusí prebiehať podľa ich vlastného časového plánu -- len ak by opäť chceli porušiť medzinárodné právo. Momentálne Irak požaduje odsun amerických bojových jednotiek do dvanástich mesiacov, a úplný odchod jednotiek v roku 2011.
Pokles násilia je viditeľný
Pokles násilia je vítaný a zvýšenie počtu vojenských jednotiek asi zohralo istú úlohu. Avšak toľké násilie, nech by k nemu dochádzalo kdekoľvek inde na svete, by sa stalo predmetom titulkov. Iba v Iraku sme sa stali takými otupenými voči násiliu, že deň, keď je zabitých len 25 civilistov, považujeme za dobrý.
No úloha zvýšenia počtu vojenských jednotiek pri znižovaní násilia v Iraku nie je jasná. Oveľa dôležitejšie boli pravdepodobne iné faktory, medziiným podplatenie sunnitských povstalcov, aby po boku USA bojovali proti Al Kájde. Táto stratégia je však stále nebezpečná. Skôr než na posilňovaní sektárskych militantov by mali Spojené štáty pracovať na vytvorení silnej jednotnej vlády. Iracké vedenie je momentálne bdelejšie proti nebezpečenstvám a začalo so zatýkaním niektorých vodcov, ktorých podporovala americká vláda. No vyhliadky na stabilnú budúcnosť sa zdajú čoraz viac hmlisté.
A to je kľúčový problém: zvýšenie počtu vojenských jednotiek malo vytvoriť priestor na politické urovnanie, ktoré by sa stalo základom pre dlhodobú stabilitu. K takémuto politickému urovnaniu nedošlo. A tak logické odôvodnenie na zvýšenie počtu vojenských jednotiek tiež pokrivkáva, rovnako ako argumenty používané na opodstatnenie vojny a kritériá jej úspešnosti.
Medzičasom vojenské a ekonomické náklady na toto nevydarené dobrodružstvo sa stávajú zrejmejšie. I keby Spojené štáty boli dosiahli stabilitu v Iraku, nebolo by to zabezpečilo víťazstvo vo "vojne proti terorizmu", ak ponecháme bokom úspech pri dosahovaní širších strategických cieľov. Ak máme byť mierni, záležitosti v Afganistane sa nevyvíjajú priaznivo a Pakistan sa javí ako čoraz menej stabilný.
Iracké súvislosti Gruzínska
Navyše, väčšina analytikov sa zhoduje v názore, že inváziu do Gruzínska, podnecujúcu obavy z novej studenej vojny, si Rusko do istej miery zdôvodnilo predpokladom, že vzhľadom na zaneprázdnenosť amerických ozbrojených síl, predovšetkým dvoma vojenskými neúspechmi (a ich veľkú vyčerpanosť spôsobenú politikou, v duchu ktorej nedochádza k nahrádzaniu vojenských zdrojov len čo sú vyčerpané), bola len malá pravdepodobnosť odvety zo strany Američanov. Kalkulácie Ruska sa ukázali byť správne.
I tá najväčšia a najbohatšia krajina sveta má len obmedzené zdroje. Vojna v Iraku bola v plnej miere financovaná na úver; a čiastočne i z tohto dôvodu sa americký štátny dlh len za posledných osem rokov zvýšil o dve tretiny.
No situácia sa neustále zhoršuje: len deficit na rok 2009 je odhadovaný na pol bilióna dolárov, pričom nie sú zarátané náklady na finančnú výpomoc a druhý stimulačný balík, ktorého potreba je momentálne, podľa takmer všetkých ekonómov, naliehavá. Vojna a spôsob, akým bola vedená, obmedzila priestor pre americké manévrovanie a takmer isto prehĺbi a predĺži pokles ekonomiky.
Európski spojenci sú unavení
Presvedčenie, že zvýšenie počtu vojenských jednotiek bolo úspešné, je zvlášť nebezpečné, pretože vojna v Afganistane sa vyvíja nepriaznivo. Spojencov Ameriky v Európe začínajú unavovať nekonečné boje a stúpajúce počty usmrtených. Väčšina európskych lídrov nemá takú prax v umení podvádzať ako Bushova administratíva; robí im väčšie ťažkosti utajovať čísla pred svojimi občanmi.
Briti si napríklad veľmi dobre uvedomujú problémy, ktoré boli nútení opätovane riešiť v čase svojej koloniálnej správy v Afganistane. Američania budú, samozrejme, i naďalej vyvíjať nátlak na svojich spojencov, ale demokracia disponuje spôsobmi na obmedzenie účinnosti takéhoto nátlaku. Ľudový odpor proti vojne v Iraku znemožnil Mexiku a Čile pridať sa k nátlaku Američanov v OSN, aby podporili inváziu; ukázalo sa, že obyvatelia týchto krajín konali správne.
Aby sme sa vrátili k Amerike, presvedčenie, že zvýšenie počtu vojenských jednotiek "fungovalo", vedie mnohých k argumentácii, že je potrebný vyšší počet jednotiek v Afganistane. Popravde, vojna v Iraku odklonila pozornosť Američanov od Afganistanu. No zlyhania v Iraku nie sú vecou stratégie, ani sily jednotiek. Pre Ameriku i Európu nadišiel čas vziať si poučenie z Iraku -- alebo si pripomenúť poučenie platné v podstate pre každú krajinu, ktorá sa pokúša okupovať inú a určovať jej budúcnosť.
Joseph E. Stiglitz, profesor ekonómie na Univerzite Columbia, a držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001.
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org
StoryEditor