V Maďarsku nedávno prišlo 3,333 mil. ľudí v referende povedať, že nechcú platiť 300 forintov za každú návštevu u lekára (3,330 mil. sa nevyjadrilo). U nás je 58 percent opýtaných za to, aby sa verejnoprávne médiá Slovenská televízia a Slovenský rozhlas financovali zo štátneho rozpočtu. Z prieskumu agentúry Focus (bleskovky.sk 6. 5. 2008) tiež vyplýva, že 59 percent občanov by sa zúčastnilo na referende o tejto otázke.
S prižmúrením oka by to bola slovenská verzia vôle maďarského ľudu. U našich susedov koncesionárske poplatky platí za občanov štát, otázka je teda zodpovedaná aj bez plebiscitu.
Či však možno rozhodnutím referenda (a vôbec ho vypísať) zavesiť niečo dodatočne na štátny rozpočet, otázka i odpoveď sú jasné: nie! Ani nástrojom priamej demokracie sa nedá uplatniť vôľa ľudu, keď to zaťažuje štátne výdavky, ktoré sa zafixovali najdôležitejším zákonom roka, rozpočtom. Na tento úkon dali občania mandát poslancom.
Pochopiteľne, prijal by som -- a tvrdo orientovaný sociálny štát by na to mal pamätať, aby sa rozpočtovalo aj s prihliadnutím na mienkotvornú silu občanov, ale bez referenda. Lebo referendom by občania vstupovali do svätého práva vzťahov exekutívy k rozpočítaným zdrojom na fiškálny rok. V Maďarsku to bolo tiež na hrane s ústavou, ale s požehnaním Ústavného súdu a prezidenta sa cez mnohé krkolomné kľučky podarilo legitimizovať aj naďalej sporný verdikt o možnosti referenda v merite poplatkov. Maďarská štátna kasa má teraz o. i. na krku aj ťarchu 50 mld. forintov za výpadok z inkasa u lekárov.
Právo a spravodlivosť môže ohrozovať nielen štát, ale aj plebs, keď si demokraticky rozšafne dovoľuje prekračovať hranice dovoleného. V danom prípade u nás doma už prekročil tieto hranice štát. Právnici by to isto naformulovali presnejšie, ale mne to vychádza veľmi prosto: zástrčkovým zákonom vstúpil štát do vzťahu dvoch iných subjektov -- občana a energetiky, a tento vzťah nie je totožný s individuálnym vlastníctvom televízneho a rozhlasového prijímača. Štát nemôže vynucovať, aby odber elektriny bol súčasne aj prijímaním káblového, terestriálneho či satelitného signálu (takto sa onehdy predávali nedostupné pomaranče s niečím, čoho bol prebytok). Čoby nemohol, ukazuje sa, že všetko môže: vstupuje do vlastníckych práv súkromných médií, zdravotných poisťovní, dôchodcovských správcovských spoločností, obchodných reťazcov, a to všetko v mene ochrany spotrebiteľov, teda až na ten prvý prípad, v ktorom z nich robí nevoľníkov.
Napriek tomu, že si štát dovoľuje viac, ako sa toleruje na "blšiaku", občan by mohol ísť príkladom, hoci by sa mu tým neuľavilo v povinných platbách, keby sa sám zriekol výsady referenda uplatňovaného v rozpore s ústavou. Agentúry, ktoré podobné prieskumy robia, by sa mali súčasne opýtať aj na to, či by občan súhlasil s predloženou otázkou aj vtedy, keď sa o nej v Ústave SR píše, že "predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet" (čl. 93).
Na Slovensku veru nie je problémom iba vymáhateľnosť práva, ale aj jeho porušovanie.
Slovensko sa stane kráľovstvom, keď kráľom bude právo (právo je služba spravodlivosti a služba je funkcia kráľovská).
Tibor Ferko, publicista