Predpokladajme, že slovenská spoločnosť potrebuje verejnoprávne médiá - podľa zákona o Slovenskej televízii by to tak azda aj mohlo byť. Veď kto by nechcel vysielateľa, ktorý poskytuje verejnosti napríklad "nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v SR i v zahraničí na slobodné utváranie názorov", aby som odcitoval iba jedno písmenko zo zákona o STV.
Čo z toho má STV? STV má audit riadenia a personálneho potenciálu redakcie spravodajstva STV.
A šéfredaktora spravodajstva Jána Šmihulu, ktorý je podľa tohto auditu neuralgickým bodom spravodajstva.
Že to tak vidí niekoľko redaktorov spravodajstva, je možno aj logické - ale tváriť sa, že kvalita vysielania závisí od neho, je podcenením problému a televízneho diváka.
Či však je momentálna tristná situácia televízie aj fatálna, nie je celkom isté. Napríklad diskusia o financovaní verejnoprávnych médií totiž pomaličky začína nadobúdať vecný charakter - či už bude nastavená na koncového odberateľa energie alebo na "televíznu daň".
Problém je však inde - v predstave politických elít, že STV (a SRo) má byť ICH. Toto presvedčenie však nie je ničím prekvapujúcim či nelogickým. Kým vedenie STV (a SRo) bude závisieť od zloženia televíznej (a rozhlasovej) rady a tá od zloženia Národnej rady SR, snahy o to, aby STV bola ICH verejnoprávnou televíziou, neustanú. Priznajme, že tak to bolo za všetkých ponovembrových vlád a toto poznanie je nákazlivé (možno to vyznie bizarne, ale najviac nezávislosť STV rešpektoval Ján Čarnogurský).
Preto kľúčovým problémom verejnoprávneho vysielanie nie je (ne)komunikácia jedného šéfredaktora a redaktorov, ale naopak, priveľmi intenzívna komunikácia vládnych politikov a vedenia jednej televízie.
Róbert Kotian, komentátor HN