Spájanie, dohoda a rokovanie sú mi vlastné a myslím si, že patria aj k úradu prezidenta republiky. Považujem to za svoju výhodu, a keď sa na to pozerám z historického pohľadu, tak je to aj veľká výzva pre celú politickú scénu. Stáť proti sebe je jednoduchšie. Postaviť sa za niečo je však omnoho väčším umením.
Hlava štátu má byť predovšetkým hlavou. Hlavou, ktorá prináša dôležité témy, musí byť svojím spôsobom vizionárom a zároveň sa nemá skrývať pred témami, ktoré sú nepríjemné. Ak je niekto rasista alebo extrémista, tak je politicky korektné mu to povedať a nie nepovedať. Dobrá hlava štátu riešenia nediktuje, ale pomáha ich hľadať. Prezident by mal byť zároveň prirodzeným lídrom. A skutočný líder nehovorí len to, čo ľudia chcú počuť, hovorí tak, aby ľudí vedel získať na svoju stranu.
Je tu aj ďalší rozmer, na ktorý sa mnohí možno pozerajú s dešpektom. Je to reprezentácia krajiny. Prezident je prvý medzi rovnými, reprezentuje občanov Slovenska bez ohľadu na ich národnosť, náboženské presvedčenie či sexuálnu orientáciu. V zahraničí je povinný vytvárať nové partnerstvá, vážiť si tie, ktoré máme, a hľadať priestor na presadzovanie oprávnených záujmov krajiny. Sme mladou, ale dynamickou krajinou, nemáme žiadny dôvod stáť niekde v kúte a spoliehať sa na to, že za nás tak či tak rozhodnú väčší a silnejší.
No a prezident by nemal len reprezentovať, ale zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov aktívnym výkonom svojich právomocí. Hoci sme parlamentná demokracia, tak aj prezident disponuje mnohými právomocami, ktoré môžu dať obraz krajine a aj obraz o krajine. Za základ považujem aktívne využívanie možností, ktoré Ústava SR hlave štátu dáva už dnes. Teda nie extenzívny, ale intenzívny výkon prezidentskej funkcie. Moja doterajšia skúsenosť z funkcie ministerky a poslankyne, ktorá je často konfrontovaná s tým, čo som zažila na pôde tretieho sektora a na vysokých školách doma aj v zahraničí, by mohla byť potenciálnou výhodou. Však pri výkone viacerých svojich právomoci prezident postupuje na základe vlastnej úvahy. Priestor, ktorý mu ústava poskytuje, je napríklad priestorom pre tvorbu zodpovednej personálnej politiky vo vzťahu k niektorým štátnym orgánom. V niektorých prípadoch prezident môže aj vetovať navrhnutého kandidáta. Núti tak iný štátny orgán, aby nomináciu zmenil, napríklad pri vymenovaní a poverovaní veľvyslancov, členov Bankovej rady NBS, ministrov. V iných prípadoch si prezident nominantov vyberá sám. Sú to tie najvýznamnejšie posty a funkcie potrebné na riadny chod právneho štátu.
A už som opäť pri rokovaní, spájaní a dohode, tam, kde som začala tento text, a tam, kde v prípade volebného úspechu začnem v novej funkcii. Predstava, že prezidentské právomoci sú pre hlavu štátu zároveň morálnymi imperatívmi, je pre mňa veľkou výzvou. Každý krok hlavy štátu môže mať povahu precedensu, jej rozhodnutia majú v sebe nemalý normotvorný potenciál často s ďalekosiahlymi dôsledkami.
StoryEditor