Krach hazardného hráča

Od Adama Smitha (1776) až približne do roku 1950 považovali ekonómovia kapitál za absolútne nevyhnutný pre hospodársky rast. Potrebných bolo tiež niekoľko dobrých základných inštitúcií. "Bezpečnosť majetku a znesiteľný výkon spravodlivosti," ako raz povedal Smith.
Keď boli tieto základné inštitúcie v poriadku, potom mali statkári, obchodníci a výrobcovia investovať a zdokonaľovať sa. Investovaním a zušľachťovaním mali rozmnožovať sumu kapitálu: "Vo všetkých krajinách, kde vládne prijateľná bezpečnosť (majetku), sa každý človek s bežnou schopnosťou úsudku bude snažiť využiť všetok objem (kapitálu), ktorým disponuje, aby si zabezpečil buď súčasný profit alebo budúci benefit... Úplným bláznom musí byť ten, kto tam, kde je dostatočná bezpečnosť, nevyužije všetok objem, ktorý má, či svoj vlastný alebo požičaný od iných..."
Väčšie množstvo kapitálu malo znamenať tučnejšie trhy, prepracovanejšiu deľbu práce a plodnejšie hospodárstvo. Práve vysoko produktívna spoločnosť založená na dômyselnej deľbe práce bola nástrojom zabezpečenia "bohatstva národov".
Kapitál a ekonomický rast
Ak však tento proces otočíte, dostanete biedu národov, ktorú už videl Smith podľa svojho názoru vo vtedajšej Ázii. Každý prípad vytrvalého hospodárskeho rastu podľa Smitha a jeho nasledovníkov v prvých 175 rokoch vyžadoval obrovskú mieru investičného kapitálu. My, ekonómovia, sme boli všeobecne veľkými propagátormi kapitálu a našou čarovnou formulkou na hospodársky rozvoj bolo sporenie, investície, hospodárnosť a hromadenie majetku. Posledné a najcelistvejšie vyjadrenie tohto myšlienkového smeru nájdeme na konci 50. rokov v knihe W. W. Rostowa Štádiá ekonomického rastu.
Tento takmer konsenzus spochybnil Robert Solow a Moses Abramowitz. Spočítali, že 75 až 80 % hospodárskeho rastu nepochádza zo zvýšenia pomeru medzi kapitálom a výstupom -- teda prinajmenšom vtedy, keď sa za ukazovateľ spoločenského medzníka produktu zoberie súkromný hraničný produkt kapitálu.
Namiesto toho sa zdalo, že kľúče k rastu a rozvoju ležia mimo oblasti zvyšovania kapitálovej náročnosti, ako ju určuje pomer medzi kapitálom a výstupom: sú nimi zručnosť, vzdelanie, široko chápaná technika a zdokonalenie organizačného manažmentu.
Napriek tomu kapitál bol stále vnímaný ako nevyhnutný alebo postačujúci. V sústave vypracovanej rozvojovým ekonómom Danim Rodrikom môže byť nedostatok kapitálu zväzujúcim "obmedzením rastu": práve tam sa dá "za peniaz reformy (politických prístupov) získavať najviac muziky". A aj keď iné faktory obmedzujú rast ešte viac, nedajú sa zmeniť bez toho, aby sa nemenil charakter a forma objemu kapitálu v ekonomike. Dokonca vysoká miera investícií slúži ako známka toho, že iné zväzujúce obmedzenia rastu nie sú prítomné, takže naznačuje prosperitu a správne smerovanie.
Mobilita zdrojov
Problém je v tom, že pre chudobné krajiny je získanie kapitálu, potrebného na uvoľnenie zväzujúcich obmedzení rastu, ťažké. Práve preto svet v 90. rokoch minulého storočia stavil na neoliberalizmus: medzinárodná mobilita kapitálu mala byť akútnou pomocou a mala uvoľniť kapitálové obmedzenia tam, kde boli zväzujúce, a zúžiť tak priestor korupcii a hľadanie renty, čo boli často ešte významnejšie zväzujúce obmedzenia rastu.
Bola v tom viera, že čisté kapitálové odlevy z priemyslového jadra zaplatia veľkú časť industrializácie 20. a 21. storočia, tak ako to bolo v ére britských zahraničných investícií pred rokom 1913, ktoré financovali obrovský rozsah industrializácie do usporiadanej periférie svetovej ekonomiky, bohatej na zdroje.
Všetci ale poznáme výsledok: aj keď medzinárodné kapitálové toky dosiahli nebotyčnú výšku, rozsiahly čistý prílev kapitálu z bohatých do chudobných krajín sa nikdy nestal skutočnosťou. Hlavným výsledkom bol faktický obrovský tok kapitálu z periférie do bohatého jadra. Pre väčšinu minulej generácie, aj pri pohľade do budúcnosti, je posolstvom trhu to, že medzi prínosy medzinárodnej mobility kapitálu nepatrí uvoľnenie kapitálového obmedzenia, a teda zrýchlenia rastu na globálnej periférii.
Príčina nie je v tom, že periféria ponúka lákavú silu, z ktorej kapitál ťaží, ale skôr v tom, že jadro - najmä Spojené štáty -- ponúka istú formu ochrany kapitálu proti neočakávaným politickým otrasom. Ale napriek tomu, že čisté medzinárodné kapitálové toky prúdia zlým smerom, dochádza predsa len k významným hrubým kapitálovým tokom z jadra svetovej ekonomiky na jej perifériu. Ostáva iba dúfať, že tieto kapitálové toky so sebou ponesú inštitúcie a manažérske znalosti, ktoré jadru zabezpečili také bohatstvo.
Nezaujatý pozorovateľ by však mohol nevdojak upozorniť na to, že ak niekto s obmedzenými zdrojmi a príležitosťami na politickú reformu neustáva a neustále stavia na neoliberalizmus, ide o stratégiu, ktorá má primeraný názov: "krach hazardného hráča".