Názor: Na Balkáne s cukrom a bičom

Medzi novinármi v Srbsku koluje historka: začína sa vstupom Srbska do Európskej únie v roku 2015, pokračuje vstupom ďalších uchádzačov z Balkánu... a končí sa odchodom zakladajúcich krajín Francúzska a Nemecka z únie niekedy okolo roku 2030. Po uverejnení v mimoriadnej prílohe týždenníka Vreme začali niektorí ľudia tomuto vtipu dokonca veriť.
Európska únia má na Balkáne čaro zvláštneho zaklínadla. Na strane jednej možno počuť zlovestné nadávky na jej diplomatov. Napríklad v Čiernej Hore, kde Brusel presadil, že referendum o nezávislosti bude platné iba vtedy, ak hlasy za či proti prekročia 55 percent. Únia tiež núti policajné zbory k reforme a pri financovaní rôznych projektov žiada dodržiavanie pravidiel. Preto mnohí škrípu zubami.
Na druhej strane je Európska únia lákadlom, ktorému nemožno odolať. V priebehu prvých desiatich minút poreferendovej tlačovej konferencie použil čiernohorský premiér Milo Djukanović slovo Európa či európsky asi dvadsaťkrát. Prisľúbil Čiernohorcom, že ich krajina zamieri do EÚ hneď po prijatí Bulharska, Rumunska a Chorvátska. Ale nevysvetlil im, že tretia z týchto krajín nemá vstup vôbec istý.
Nebyť lákadla v podobe členstva v EÚ a európskych fondov, ktoré balkánske krajiny využívajú už teraz, neprešlo by napríklad čiernohorské referendum tak neočakávane pokojne. Macedónsky prezident by v pondelok nevtipkoval s chorvátskym premiérom, ale čelil by občianskej vojne. A kosovskí politici by nehovorili o vlastnej hviezdičke na európskom nebi, ale v zákopoch velili gerilovej vojne proti Srbom.
O užitočnosti európskeho cukru niet pochýb - tie sa, naopak, týkajú európskeho biča.
"Bič" je slabý a málo účinný, hoci európski vojaci vydávajú rozkazy v Bosne a Macedónsku. Na Balkáne majú strach z Američanov. Európania im roztrieštenosťou a slabou vôľou z obdobia vojen v Chorvátsku a Bosne pripadajú málo nebezpeční. A navyše, Európania nehovoria o inej alternatíve. Únia síce tlačí na reformu štátnych správ, na boj proti organizovanému zločinu, ale pritom cítiť, že nemá veľmi na výber. Čo by sa napríklad stalo, keby rokovania o nezávislosti Kosova stroskotali, únia by prestala financovať kosovskú administratívu a dozerať na jej budovanie?
Bezpečnostní experti v takom prípade iba letmo načrtávajú obraz skazy - nie však otvorenou vojnou, ale prudkým rozvojom organizovaného zločinu, množstvom utečencov, rozpadom niekoľkých štátov naraz (Srbska, Čiernej Hory, Macedónska, Albánska). Zábery Albáncov rabujúcich armádne sklady po rozpade albánskej vlády v roku 1997 sú dostatočne odstrašujúce.
Vojna ako spôsob riešenia politického sporu je azda aj na Balkáne už minulosťou. Pozorovatelia i novinári - veteráni boli v Čiernej Hore prekvapení pokojným priebehom kampane, voľbou i oslavou. Či je to zásluha Európskej únie, nie je celkom isté, ale svoje môže zohrávať i všeobecné vyčerpanie po nacionalistickej mobilizácii v prvej polovici 90. rokov.
Európska únia sama nevie, ako bude vyzerať. Preto ťažko hľadať odpoveď, aká bude únia, ktorej členmi budú Chorvátsko, Macedónsko či Kosovo. Jednotliví členovia terajšej dvadsaťpäťky majú navyše odlišné názory na budúcnosť Balkánu, ktorý už párkrát na veľmocenskú politiku doplatil.
Určitú šancu ponúka juhovýchodnej Európe poloha. EÚ spolu so Spojenými štátmi začínajú vážne riešiť závislosť od ruských energetických surovín. Jednou z ponúkaných a plánovaných alternatív je viesť plynovody a ropovody so Strednej Ázie cez Balkán. Výmenou za pokoj môže únia tunajším štátom ponúknuť členstvo, či už plnohodnotné alebo upravené.
Zdá sa, že Kosovo či Čierna Hora sú na európsku budúcnosť odsúdené. Hoci pri pohľade na stav štátnej administratívy či aktivitu organizovaného zločinu to tak nemusí vyzerať.