Chudobou sa reformy nedoladia

Stačí sa len letmo prejsť východoslovenským vidiekom a každému musí byť jasné, že chudoba nie je len rómskym privilégiom. Ani košické sídlisko Luník IX. nie je výnimočným getom biedy, hoci patrí k najznámejším. Najnovšie chýry o tom, že sa odtiaľ v čoraz väčších skupinách valia sociálni migranti na Západ, najmä do Česka, Belgicka a Veľkej Británie, aby tam žiadali o azyl, sa už tradične vnímajú ako akýsi povinný folklór v krajine, ktorej politické elity ju považujú za ekonomického tigra posttotalitnej Európy. Každý špás niečo stojí, tak prečo by malo byť budovanie vízie prosperujúceho a blahobytného Slovenska zadarmo? Niet pomaly týždňa, aby do našej oázy lacnej pracovnej sily a daňového raja neprišiel nejaký investor. Aj premiér Mikuláš Dzurinda sa teší, veď toto leto môže využiť na "kolaudáciu novo postaveného domu tak, aby bol dobrým príbytkom pre všetkých občanov SR". Treba už len reformy doladiť tak, aby maximálne pocítili, že živorenie i bolesť mali zmysel. No Rómovia, v okolitom svete obľúbení hovorcovia slovenskej chudoby, tieto rozumné argumenty nechcú alebo nevedia pochopiť.
V časoch, keď Luník IX. s obľubou navštevovali rôzni prominenti, diplomati aj politici, vedenie mesta ešte netušilo, aká pochybná sláva sa mu chystá. Až nábeh nekompromisných reforiem sociálneho systému ukázal, že nejde o prechodný jav dokumentujúci nemohúcnosť menej prispôsobivých skupín nášho obyvateľstva, ale o trvalý a vážny spoločenský problém, ktorý si dotknuté skupiny nikdy nevyriešia vlastnými silami. Najnovší rozruch o rómskych utečencoch smerujúcich z košického sídliska k našim západným susedom síce nepriniesol nič nové, ale predsa len upozornil na dôležitý moment -- chudoba ako metóda dolaďovania reforiem nemôže byť výsadou jedného mesta. Košice si nevyhnutnú reformnú ekonomickú terapiu nenaordinovali samy, desivé životné podmienky časti ich obyvateľov jednoducho musia zaujímať aj štát. Potenciál a vlastné sily mesta nemôžu stačiť na riešenie nakopených problémov: nepostačujúcich sociálnych dávok, 99-percentnej nezamestnanosti, miliónových nedoplatkov na nájomnom, dlhov za dodávky vody a energií, zber odpadu...
Odstraňovanie následkov masívnej sociálnej devastácie z minulých rokov sa po nástupe radikálnejších reforiem stalo, logicky, aj vecou vlády. Nestačí len virtuálne kolaudovať, len uisťovať o tom, že slovenskí občania v EÚ, bez ohľadu na rasu, pôvod a sociálne postavenie, v žiadnom prípade nemôžu dostať politický azyl. Ani že ide len o individuálnu, ľahkovážnu sociálnu turistiku, bez vážnejších dosahov na postavenie krajiny v Európe. Pohadzovať si rómsku otázku ako horúci zemiak medzi Bruselom, Bratislavou a Košicami je tiež kontraproduktívne. Ide totiž nielen o finančný, ale aj spoločenský problém. Do jeho riešenia sa musí štát zapojiť oveľa masívnejšie a koncepčnejšie ako doteraz. Reč už nie je len o etnicky diferencovaných, slabých a znevýhodnených skupinách občanov bez šance uplatniť sa na trhu práce, ale o globálnom náraste všade prítomnej chudoby, bez ohľadu na etnický pôvod jej nositeľov, ktorej rozsah a nepredvídateľné dôsledky môžu dramaticky prekročiť všetky optimistické vízie politických správcov moci.