Šéf ECB Mario Draghi v pondelok v europarlamente vyhlásil, že v dôsledku zrýchľujúceho sad rastu miezd a nedostatku pracovnej sily očakáva výrazné zrýchlenie jadrovej inflácie. Tá by sa z aktuálnych 1,1 percenta (čo je prognóza pre tento rok) mala podľa projekcie ECB zrýchliť v budúcom roku na 1,5 a v roku 2020 na 1,8 percenta.
Draghi má pravdu v tom, že sa zrýchľuje rast miezd. Oba ukazovatele vývoja miezd v eurozóne – kolektívne vyjednané mzdy a celková odplata na hlavu medziročne rastú o viac ako dve percentá. To sa stalo naposledy v roku 2011, teda ešte pred dlhovou krízou.
Vývoj medziročnej zmeny miezd v eurozóne (zdroj: Pictet Wealth Management)
Nechajme teraz bokom to, že ECB v posledných rokoch absolútne nevychádzajú prognózy výraznejšieho rastu jadrovej inflácie (tá už mala byť nad úrovňou 1,5 percenta pred dvoma rokmi). Draghiho očakávanie, že silný trh práce prehreje ekonomiku, čo sa premietne do miezd, má ešte jednu vážnu trhlinu – geografickú distribúciu nedostatku pracovnej sily.
Keď sa pozrieme na to, aké percento firiem hlási nedostatok pracovnej sily ako najväčší problém pre rozvoj produkcie vo výrobe, tak nad dvadsiatimi percentami sú z väčších ekonomík v tejto skupine len Nemecko a Holandsko. Naopak, nedostatok pracovnej sily je väčšinou fenoménom menších ekonomík euzrozóny. Keď sa, naopak, pozrieme na chvost rebríčka, tak pod desiatimi percentami je šesť krajín, z toho dve veľké – Taliansko a Španielsko. Spolu tvorí týchto šesť ekonomík takmer tretinu ekonomického výkonu eurozóny. A keď k nim pripočítame aj nepresvedčivé Francúzsko, tak sa dostaneme nad polovicu.
Podiel firiem hlásiacich nedostatok zamestnancov ako hlavnú brzdu rozvoja v krajinách eurozóny
Podobný obraz nám ukazuje miera nezamestnanosti. Nad deviatimi percentami majú síce nezamestnanosť len štyri krajiny, medzi nimi sú však tri zo štyroch najväčších a ich podiel na ekonomike eurozóny je cez 50 percent. Podiel krajín s mierou nezamestnanosti pod piatimi percentami, čo sú úrovne, v ktorých by už mala nízka nezamestnanosť výraznejšie tlačiť nahor mzdy a čiastočne aj ceny, je len jemne cez 40 percent.
Miera nezamestnanosti v jednotlivých krajinách eurozóny
Čiže, Draghiho scenár, v ktorom nedostatok pracovnej sily tlačí na rast miezd a tým pádom sprostredkovane aj na rast cien, platí len pre zhruba polovicu ekonomiky eurozóny. Pre porovnanie, v USA, kde rastú mzdy medziročne o 2,9 percenta, majú mieru nezamestnanosti nad piatimi percentami len tri štáty z 51. Z toho dôvodu (a takisto kvôli tomu, že ECB inflačné prognózy v posledných rokoch absolútne nevychádzajú) je k Draghiho slovám potrebné pristupovať so solídnou dávkou skepsy. Rovnako aj k prognózam, že ECB začne od druhej polovice budúceho roka s výrazným zvyšovaním úrokových sadzieb, aby utlmila mzdovo-inflačnú špirálu. Maximálne vráti krátkodobé sadzby z mínusu na nulu, teda ukončí ďalšie „neštandardné“ opatrenie.
To, že Draghi to prepálil, potvrdili aj piatkové čísla. Jadrová inflácia v eurozóne spomalila z jedného percenta na 0,9 percenta. Čakal sa pritom rast na 1,1 percenta. V ohrození je teda aj prognóza pre rok 2018 na úrovni 1,1 percenta a nieto aby prognózy jej prudkého zrýchlenia v budúcich rokoch.