V rokoch 1960 -- 1990 vybudovali komunistické vlády na Slovensku rozsiahlu sieť hydromelioračných zariadení (HZ) s investíciami presahujúcimi niekoľko miliárd korún, ale s príznačnými chybami nefunkčnej ekonomiky tej éry. Po roku 1990 vlády síce naďalej deformovali hodnotu HZ verejnými výdavkami (najmä dotáciami na údržbu a závlahovú vodu), posun smerom k zreálneniu ich hodnoty bol však značný. Jeho výsledkom bolo i to, že veľká časť nepoužívaných HZ je dnes zhodnotená v zberných surovinách alebo ako súčasť iných stavieb v ich blízkom okolí -- sú rozkradnuté.
Vo vlastníctve štátu ostáva podnes horúci zemiak -- majetok neustále strácajúci svoju hodnotu, ktorá však ešte môže činiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov korún. Spravidla sa nachádza na neštátnych pôdach, ba čo je horšie, melioračné detaily (najmä potrubná sieť závlah a odvodnenia) sú zabudované priamo v takejto pôde. Tento fakt spôsobuje vládam taký problém, že si ho posúvajú už 16 rokov, počas ktorých sa správa HZ presúvala cez štyri (!) rôzne štátne organizácie.
Problém nie je neriešiteľný. Na jeho začiatku treba radikálne ukončiť dlhoročnú podporu tzv. "mimoprodukčných funkcií" závlah: vzdať sa všetkých nezmyselných predstáv o "význame" závlah pre tvorbu krajiny, zamestnanosť na vidieku, modernizáciu slovenského poľnohospodárstva či ochranu pred eróziou. Toto škodlivé presvedčenie viedlo a vedie k zbytočným vládnym výdavkom na závlahovú vodu pre farmárov, na údržbu HZ i k stratám správcu vôd z úľav, ktoré farmári požívajú (čerpanie vody majú totiž zadarmo). Slovensko ako štát žiadne závlahy nepotrebuje. Predstavitelia súčasného ministerstva pôdohospodárstva to vôbec nechápu: "sme povinní urobiť všetko preto, aby závlahy boli funkčné" (HN, 18.8.). To je zásadný omyl. Potrebu a hodnotu závlah môžu určiť jedine tí, ktorým závlahy zvyšujú bohatstvo, teda konkrétni podnikatelia na pôde.
Hydromelioračné sústavy sú majetkom, ktorého sa štát musí zbaviť prv, než neefektívne utratí ďalšie verejné zdroje -- i so stratou, ktorú spôsobí bremeno nevyrovnania vlastníctva k pôde pod HZ. Melioračné detaily vybudované štátom v pôdach, ktoré mu nepatrili, by mal štát odovzdať do vlastníctva majiteľom dotyčných pôd bezodplatne. Pri odvodnení je napokon sporné, či tieto stavby hodnotu pôdy v niektorých prípadoch i nezhoršujú.
HZ (t. j. najmä závlahové čerpacie stanice) je potrebné predať čo najskôr a za reálnu hodnotu, ktorú určí cena na neregulovanom trhu. Vzhľadom na fluktuáciu podnikateľských subjektov v agrárnom sektore, nevyrovnanosť vlastníckych vzťahov k pôde i stratu príslušnosti výmery konkrétnych závlahových sústav k jednému podnikateľskému subjektu je otázny záujem o kúpu HZ zo strany farmárov. Oveľa väčší záujem by sa mal očakávať od zmluvných prevádzkovateľov závlah, podnikateľov, ktorí majú s prevádzkovaním veľké skúsenosti.
Ministerstvo pôdohospodárstva SR poslalo v máji do vlády zákon o hydromelioráciách, ktorý je v priamom protismere s väčšinou spomenutých krokov k efektivite. Zákon spomaľuje privatizáciu HZ a zužuje ju len na farmárov, navyše za takých podmienok časovej a cenovej viazanosti, ktoré ich záujem značne oslabia. To vzbudzuje podozrenie zo zámeru previesť správu natrvalo na štátnu akciovú spoločnosť, ktorú má založiť zákon na tento účel. Zákon tiež konzervuje nevyrovnané vlastnícke vzťahy verejnými výdavkami (kompenzáciami) pre majiteľov pôd a k ďalším výdavkom z verejných zdrojov povedie sťaženie možnosti zániku neefektívnych HZ.
Simonova hydromelioračná politika pokračuje v chybách jeho predchodcov a bude viesť k ďalším zbytočným verejným výdavkom.
StoryEditor