Ochrana pred výnimočným zlom

Iste nebolo zámerom ministra spravodlivosti, aby sa hlasovanie o novom Trestnom zákone uskutočnilo tesne po spomienke na 60. výročie oslobodenia nacistického koncentračného tábora v Osvienčime, v ktorom zahynulo 1,5 milióna ľudí v dôsledku rasovou nenávisťou zdôvodňovanej Hitlerovej genocídnej politiky. Tento súbeh okolností však spôsobil, že predmetom búrlivej diskusie sa nestali iba ustanovenia Trestného zákona, podľa ktorých nositeľmi zodpovednosti za niektoré hospodárske trestné činy by mali byť okrem manažérov či konateľov aj firmy ako právnické osoby. Tvrdá polemika sa spustila aj o tom, či je správne, aby sa z Trestného zákona odstránili verbálne trestné činy, a tým sa opäť zlegalizovala aj tzv. osvienčimská lož a hanobenie rasy. Inak sa mohlo stať, že za malého záujmu verejnosti i politikov by sa tieto slovné trestné činy z nového jednoducho odstránili.
Minister spravodlivosti Daniel Lipšic navrhol spomínané trestné činy zrušiť s odôvodnením, že "trestné stíhanie za hanobiaci prejav namierený voči akejkoľvek spoločenskej skupine, ktorý nepodnecuje k protizákonnému konaniu, je v rozpore s článkom 26 ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu". Veľmi si pritom zakladá na tom, že jeho argumenty sú čisto právne.
Dovoľujem si poznamenať, že každé právo vždy chráni niečie záujmy a nejaké hodnoty. Právo nie je abstraktné a má účel. Je vecou spoločenskej dohody, realizovanej prostredníctvom parlamentu, koho záujmy a aké hodnoty sa presadia aj v prípade hanobenia rasy a osvienčimskej lži. A o týchto záujmoch a hodnotách presadzovaných prostredníctvom právnych formulácií treba pred hlasovaním o zákone diskutovať ešte intenzívnejšie než o samých formuláciách.
Je naozaj práve zákon o hanobení rasy a Osvienčimskej lži pod hrozbou sankcie v súčasnom Trestnom zákone tou najväčšou hrozbou pre slobodu prejavu na Slovensku, že sa treba tak vehementne dožadovať jeho odstránenia? Keď sa s takouto právnou úpravou cítia slobodní Nemci a Rakúšania, prečo by jej zotrvanie aj v novom Trestnom zákone malo ohrozovať slobodu prejavu a demokraciu práve na Slovensku?
Podľa môjho názoru právne argumenty Daniela Lipšica a jeho hovorcu, že rozdiel medzi ústavou chráneným a nechráneným výrokom musí byť v tom, či vyslovuje myšlienku alebo podnecuje na konanie, lebo "v opačnom prípade priznávame štátu právo rozhodovať prostredníctvom zákonov o tom, ktoré názory sú zlé", pokrivkávajú v ich základných premisách, že Osvienčim je nejaká historická epizóda porovnateľná s inými, že hanobiť Rómov či Židov je vlastne to isté ako hanobiť blondínky či ľavicových liberálov, a že s každým hanobením a s každou lžou treba podľa práva za každú cenu zachádzať rovnako, len aby, preboha, štát selektívne nerozhodoval. Ale čo iné ako selektívne rozhodnutie je, že práve a len Hitlerovo dielo Mein Kampf sa nemôže vydávať a šíriť? Toto výnimočné rozhodnutie vyplynulo z historicky výnimočne negatívnej úlohy tejto knihy a v demokratických krajinách sa nestalo zámienkou na zavedenie zákazu iných kníh. S osvienčimskou lžou možno a treba zaobchádzať inak ako s inými lžami. Ak existuje reálna historická skúsenosť, že systematické a vytrvalé hanobenie príslušníkov nejakej rasy spoluvytváralo politické podmienky pre ich genocídu a priemyslové vyvražďovanie (a na Slovensku pre ich deportácie a arizáciu ich majetkov), tak hanobenie príslušníkov rasy môže a musí mať inú právnu úpravu ako spomínané hanobenie blondínok. A tento osobitný prístup je podľa mňa zlučiteľný s ods. 4 článku 26 Ústavy SR, ktorý hovorí, že "slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti."