V4 -- čoraz výraznejší anachronizmus

Voľné regionálne iniciatívy existujúce v rámci EÚ akosi strácajú význam. Nikto ich oficiálne nespochybňuje, ale hlavný motor Európy jednoducho predbieha akékoľvek účelové zoskupenia krajín odhodlaných obhájiť si v integračnom procese aké-také špecifické záujmy. Faktor geopolitickej príbuznosti, zemepisnej a historickej blízkosti, zohráva stále menšiu rolu. Únia bez spoločnej ústavy a rozpočtu, tvárou v tvár novým bezpečnostným, ekologickým a sociálnym hrozbám sa operatívne prispôsobuje výzvam a potrebám ad hoc.
Premiéri V4 na budapeštianskom summite tento jav nepriamo charakterizovali ako potrebu aplikácie flexibilnej politiky, keď by sa národné očakávania mali zhodovať s cieľmi EÚ. Takáto formulácia v záverečnom komuniké neberie do úvahy realitu poznačenú krízou záujmov, ktorá sa naplno rozvinula po rozšírení únie o desať nových členov. Rozdiely tak zarezonovali viac ako kedykoľvek v minulosti. Veľké krajiny konfrontované omnoho komplikovanejšou situáciou, plnou neznámych rizík, jasnejšie ako kedykoľvek v minulosti dali najavo silu svojich pozícií. Vo chvíli, keď budovanie nových administratívnych štruktúr badateľne oslabilo výkonnú moc Bruselu. Centralizovaní kozmopolitickí byrokrati akoby sa stali postrachom národných záujmov. Na jednej strane sa sformovala skupina konzervatívcov z európskeho jadra, lipnúcich na dávnejšie dohodnutých pravidlách, na strane druhej spolok reformátorov volajúcich po zmenách predovšetkým vo finančnej politike. Bruselská ambícia predstihnúť USA a v rámci Lisabonskej stratégie sa stať najsilnejšou ekonomikou sveta postupne bledne pod tlakom ochrany národných potrieb.
Visegrádska iniciatíva, ktorá si v roku 1991 predsavzala harmonizovať spoločné postupy Česko-Slovenska, Poľska a Maďarska na ceste do EÚ a NATO, má dnes črty anachronizmu. Prešla vývojom, ktorý namiesto jej posilňovania a koncentrácie stredoeurópskych síl pre budúce integračné zápasy smeroval k oslabovaniu a rozvoľňovaniu až do podoby dnešnej diskusnej tribúny. Samozrejme, aj regionálny spolok tohto charakteru má svoj význam, pokiaľ reprezentuje reálne kooperujúci organizmus riadiaci sa jednotnou stratégiou. Pri V4 však ide len o spoločné nárokovanie si väčšej solidarity zo strany bohatších partnerov v EÚ. Sú za urýchlenú dohodu o rozpočte, za pôvodne stanovené zásady v poľnohospodárskej politike, za väčšie slovo Európskej komisie v diskusii s najsilnejšími krajinami, za reformy, ktoré by viac zohľadnili záujmy nových členov únie, atď. Flexibilná politika bez základného rámca (ústava, rozpočet) sa však skôr či neskôr zúži len na vnútorný boj o vplyv a prestíž, v ktorom bude ťažké odňať slovo najväčším finančným prispievateľom. Visegrád na začiatku svojej cesty znamenal veľa pre Slovensko a jeho najbližších susedov. Namiesto integrácie však začal s bilaterálnymi dohodami bez jednotnejšej koncepcie. Dnes už ani nie je isté, či táto iniciatíva skutočne reprezentuje spoločnú silu štyroch krajín, schopných v rámci EÚ dôraznejšie presadzovať vlastné záujmy. Flexibilná politika totiž znamená aj to, že každý štát môže použiť vlastné nástroje i metódy v priateľskej súťaži o lepšiu pozíciu.
Ak by sme v tejto regionálnej aktivite hľadali čosi viac ako len pôdu na dialóg, bola by to zrejme iba milá ilúzia Bruselu, že štyrom členom "hovoriacim spoločným jazykom" je lepšie rozumieť. To by sa však museli ich predstavy formulovať v procese kontinuálnej kooperácie a nielen vo formálnom dialógu s predsedom Európskej komisie. Hoci José Manuel Barroso v Budapešti nechýbal, mandát V4 ako akcieschopnej regionálnej iniciatívy ani on neposilnil. Skutočná aplikácia flexibilnej politiky to napokon aj vylučuje.