Zrejme jednou z užitočných skúseností, ktoré bude v nasledujúcich dňoch analyzovať slovenská diplomacia pred kodanským summitom EÚ a po ňom, je aj výsledok spolupráce krajín V4. Tesne pred Kodaňou sa síce zišli jej premiéri na zámku v Smoleniciach, kde demonštrovali svoje odhodlanie bojovať spoločne za čo najlepšie pozície v EÚ. Avšak do akej miery sa premietli výsledky ich stretnutí v Kodani, naozaj možno iba hádať. O to viac, že ešte sa poriadne ani nezavreli za hosťami z Prahy, Varšavy a Budapešti dvere Smolenického zámku a už zazneli obvinenia. Poľský premiér iba hodiny pred odchodom do Kodane neváhal dokonca Prahu obviniť zo zneužitia V4 len na presadzovanie svojich cieľov. Dramatické chvíle okolo rokovania Poľska v Kodani budú zrejme patriť medzi najsilnejší zážitok, aký kedy bruselskí diplomati zažili. Iba o niečo menej dramaticky prebehli rokovania s predstaviteľmi Českej republiky a Maďarska. Podľa opozície v oboch krajinách, sú vraj podmienky, ktoré dohodli, viac než zlé. Bolo a je zaujímavé sledovať, ako "bezkonfliktne" prešlo v Kodani touto veľkou skúškou svojej diplomacie Slovensko. Je po všetkom a stojí za to zamyslieť sa nad ďalším osudom V4 a slovenskej účasti v nej. Má a bude mať zmysel udržať tento stredoeurópsky "zlepenec" pri živote a vniesť doň nový život? Jednou zo skúsenosti z Kodane je, že jasne ukázala, že žiadne deklarácie o spoločnom postupe neplatia. Napokon -- Európska únia neprijímala za člena žiadnu V4, ale každú z kandidátskych krajín samostatne. Pokus vydávať V4 za akýsi blok stredoeurópskych krajín so spoločnými záujmami a cieľmi vyznel vždy zle. Niekedy sa takmer zdalo, že je to akýsi pozostatok prečudesných vízií zrodených po nástupe českého dramatika a disidenta Václava Havla na post prezidenta. Václav Havel je na odchode a jednou z otázok, čo zostane z jeho dedičstva, bude určite aj budúcnosť projektu Vyšehradskej štvorky -- V4, združujúcej Poľsko, ČR, Maďarsko a Slovensko. Túto skepsu niektorých politikov by asi malo nahradiť niečo iné. O udržanie existencie V4 aj v budúcnosti by však malo mať záujem najmä Slovensko. Možno až čas ukáže, do akej miery bol zrod idey V4 viac vyjadrením záujmu všetkých troch krajín o Slovensko než snahou dať Bruselu na vedomie, že v strednej Európe existuje skupina štátov, ktoré v kontexte veľkých zmien v Európe a vo svete chcú dať najavo, že majú spoločné svoje životné záujmy. Pre slovenských historikov bude zaujímavé hodnotiť V4 a jej vývoj najmä v kontexte slovenskej politickej scény a vstupu našich susedov do NATO. Osobitne ako sa, napríklad, predvstupová stratégia našich susedov odrážala v hodnotení vývoja Slovenska, ako bolo Slovensko hodnotené až do parlamentných volieb v roku 1998. Najväčšiu pozitívnu skúsenosť s V4 má však Slovensko v súvislosti s politikou vlády premiéra Viktora Orbána a jeho pokusmi o revizionizmus povojnových pomerov v strednej Európe nastolením otázky zrušenia platnosti dekrétov prezidenta Eduarda Beneša, ako aj sólo politikou prostredníctvom zákona o zahraničných Maďaroch. Internacionalizácia týchto problémov a pokus vniesť ich do predvstupových rokovaní s EÚ sa skončili fiaskom nielen pre Maďarov, ale aj pre Rakúsko a časť politického spektra v Nemecku. Dá sa povedať, že v jednej z najkritickejších chvíľ pre Slovensko sa V4, tento čudný "zlepenec", stal nečakane významným a dôležitým obhajcom aj slovenských štátnych záujmov. Praha i Varšava dali totiž spolu s Bratislavou jasne Orbánovej vláde v Maďarsku najavo, že tento druh politiky voči susedom je neprijateľný. Vstupom všetkých štyroch krajín V4 do EÚ by tieto problémy mali byť minulosťou. Ak sa Slovensko stane aj členom NATO, verme, že zaniknú všetky pokusy Budapešti ťažiť z našej nerovnováhy aj v rámci V4. Bude potom naozaj len a len na nás, tu doma, či to budeme vedieť zužitkovať aj pre prípadné oživenie zmyslu existencie V4.