Cez víkend sme sa s kamarátmi prihlásili na malý volejbalový turnaj. Skončili sme na druhom mieste a vyhrali sme mrkvovú tortu. Ani jedného z nás však asi nenapadne tváriť sa po našom priemernom výkone ako gladiátori, ktorí si takmer siahli na zlato, medzi prvým a druhým tímom bol priepastný rozdiel v kvalite, zvyšné tri boli úplní recesisti. Inak sa však musia správať početné tímy športovcov vracajúcich sa z olympiády a ako zvyčajne si prinášajú viac chorôb a zranení než medailí. Jednotlivé krajiny sledujú tú istú komickú štatistiku vlastných úspechov -- pri porovnaní historických tabuliek sa napríklad dá prísť na to, že to tohto roku dopadlo lepšie ako kedysi pred dvadsiatimi rokmi, keď sedem športovcov skončilo na dvanástom mieste, ale teraz sa dvom podarilo predrať až na deviate. Športovci musia kvôli závislosti na štátnych príspevkoch zveličovať každý svoj úspech, najviac duševného potenciálu zvyčajne venujú na vysvetlenie, prečo to tentoraz nevyšlo a nepriniesli ani mrkvovú tortu, na ktorej by si pochutnala rodina.
Asi by bolo načase položiť otázku o smerovaní nášho športu. Mohli by sme sa zamerať najmä dvoma smermi -- na okrajové športy a ušľachtilé skutky. V rôznych kurióznych športoch nie je zatiaľ až taká konkurencia, takže je väčšia šanca skončiť na lepšom mieste. Keď sa konali olympijské hry v Moskve, sovietska propaganda stvorila animovaný príbeh o medvedíkovi Míšovi. Ten bol dobrým bežcom, ešte lepší bol jeho charakter. Ako tak bežal, zvieratkám sa diali rôzne nehody a on sa namiesto pachtenia do cieľa vrhol na nezištnú pomoc. Prišiel síce posledný, ale na pleci dovliekol zraneného druha a stal sa hrdinom dňa.
StoryEditor