Krutá nespravodlivosť

Byť vojakom na zahraničnej misii nikdy nie je bezpečné. Aj slovenskí ženisti v Afganistane, ktorí z bojov počuli akurát výbuchy zo vzdialeného mínového poľa a starali sa najmä o stavbu pristávacej dráhy na letisku, žili v neistote, či ich základňu v Bagrame jedného dňa nezdevastuje raketa. Niekde sú nebezpečenstvá väčšie, inde menšie, ale vždy ich je viac, ako by ich bolo doma.
Prežil som pár dní so slovenskými vojakmi neďaleko Kábulu. Vojaci, ktorí tam slúžili, si vopred dobre zhodnotili za aj proti a odísť na zahraničnú misiu sa rozhodli dobrovoľne. Vedeli, že zarobia viac ako doma, ale počítali aj s tým, že pri troche smoly sa domov nemusia vrátiť. Riziko nijako nepreceňovali, ale nehrali sa ani na hrdinov. Niektorí svoj pobyt považovali za poslanie. A všetci sa tešili domov.
Ak sa riziká, ktoré všetci tušia, naplnia práve na samom konci misie, ako sa to stalo našim vojakom vracajúcim sa z Kosova, dostaví sa pocit krutej nespravodlivosti. Pád lietadla plného slovenských dobrovoľníkov pár kilometrov od domova, keď sa už každý z prichádzajúcich videl doma, bol nepochopiteľnou tragédiou. Je hrozné, že nebezpečenstvo vojenského života sa nám pripomenulo takto tragicky.
Doteraz sme o smrti cudzích vojakov na cudzích územiach počúvali menej zúčastnene. Ale ak zomrie 42 vojakov súčasne z takej malej krajiny akou je Slovensko, smútok zasiahne bezprostredne každého obyvateľa. Nielen preto, že mnohí mŕtvych dobre poznali alebo aspoň poznali ich blízkych, ale jednoducho preto, že na tragédiu takéhoto rozsahu, chvalabohu, nie sme zvyknutí. Kiež by bol ten nešťastný štvrtok nadlho poslednou príležitosťou naplno precítiť existenciu nebezpečenstva, do ktorého vojaci odchádzajú.