Politické limity rozpočtu

Hoci už aj predchádzajúce dva rozpočty verejných financií predkladala vláda parlamentu, v ktorom nemala väčšinu, schválené boli. Aby si koalícia získala hlasy niektorých nezávislých poslancov, vždy musela trocha pustiť perie. Minulý rok sa napätie medzi príjmami a dodatočnými požiadavkami vyriešilo aj tak, že vtedajší minister Rusko telefonicky dostal informácie o tom, že dividendy zo štátnych podielov v niektorých podnikoch budú vyššie.
Dohoda v koalícii, možno i malou medializáciou rozporov, bola pomerne pokojná. Ministrovi financií Ivanovi Miklošovi sa postupne podarilo stiahnuť požiadavky rezortov z takmer 40 miliárd na 11 miliárd, pričom rozsah peňazí na priority sa opatreniami na zvýšenie príjmov zdvojnásobil. Sú to každoročné rituály nadsadzovania požiadaviek a potom postupné ustupovanie z nich. Hra je spravidla širšia ako len o rozpočet, získava a ustupuje sa aj o iné veci -- rozpočtové škriepky sú na to vhodnou príležitosťou. Ťažkou husou na šklbanie je SMK, ktorá každý rok tvrdo bojuje za poľnohospodárov. Na tom nemení nič ani fakt, že ich podmienky sa po vstupe do EÚ zlepšili. Ceny vstupov síce úroveň EÚ dobiehajú, ale ešte stále sú najmä pri domácich medziproduktoch nižšie a cena práce je u nás nižšia niekoľkonásobne. To sú konkurenčné výhody na domácom i zahraničných trhoch, ktoré rozdiely v priamych platbách kompenzujú. Pokiaľ tu bude Spoločná poľnohospodárska politika EÚ, nedosiahne sa pokrok v rokovaniach WTO o liberalizácii trhu a vo vláde bude SMK, nemožno pri podpore poľnohospodárov očakávať nič nové. Naopak, bude rásť tlak na vyšší podiel vyrovnávacích platieb.
Mikloš zdôrazňuje, že široko-ďaleko nemožno nájsť krajinu, v ktorej v predvolebnom roku klesne podiel schodku verejných financií o pol percenta. Je to pravda. Treba uznať, že je to prejav zodpovednosti -- opak postupu pred štyrmi rokmi, keď vládna koalícia, vedená SDKÚ, presadila zákony, ktoré boli viditeľne nad pomery ekonomiky. Po tom, po prekvapujúcom volebnom úspechu, neostalo koalícii nič iné, len ich revidovať. Takže zámer polpercentného poklesu deficitu je aj výrazom sebavedomia, že SDKÚ nebude chýbať medzi stranami, ktoré budú vládnuť aj po ďalších voľbách. Treba konštatovať, že SDKÚ má spomedzi všetkých strán, vládnych i opozičných, najkonzistentnejšie ekonomické predstavy, i ľudí, schopných ich presadzovať. Napokon uplynulé tri roky to dokázali. Ostatné strany pozoruhodnejších ekonomických odborníkov, presnejšie makroekonómov, nemajú, alebo ich z neznámych dôvodov skrývajú. Je to vidno aj na oponentúre rozpočtu -- je frázovitá a nevecná.
Národná banka Slovenska a niektorí odborníci ministerstvu financií vyčítajú, že vysoký hospodársky rast umožňuje rýchlejší medziročný pokles deficitu. V chudobnejších časoch sa bude znižovať ťažšie. Z čisto teoretického hľadiska majú pravdu. Politika, ani makroekonomická, ani rozpočtová, sa nerobí v čistých, ideálnych podmienkach, ale aj tu umením možného. Cieľom vlády je schválenie rozpočtu a to podmieňuje svoj postup.
Schválenie rozpočtu bude zrejme posledným skutočne svorným krokom koalície. Potom budú výraznejšie vystupovať tie momenty, ktoré strany rozdeľujú, na ktorých sa pred voličmi diferencujú. Jedna dramatická etapa sa končí, druhá, ešte dramatickejšia, sa začína.