Že už aspoň sto rokov platí staré známe: "Keď Amerika kýchne, zvyšok sveta dostane nádchu.“ Darmo je, USA sú ešte stále najsilnejšou ekonomikou sveta s najväčším spotrebným trhom, s národnou menou, ktorá je svetovou rezervnou menou a s najvyspelejším finančným a bankovým systémom, ktorý je na fungovanie globálneho finančného systému určujúci. Žiaľ, už v jeho samotných základoch je zabudovaný prvok podvodu.
Pochopenie príčin dnešných finančných problémov spočíva v pochopení podstaty frakčného rezervného bankovníctva. Jeho korene siahajú do dávnej histórie, keď boli bankármi predovšetkým zlatníci. V časoch tvrdej meny to dávalo zmysel mať zlato uschované u človeka, ktorý z neho odlieval mince. Zlatníci teda figurovali ako ochrancovia majetku, čo bolo primárnou funkciou banky.
Avšak jednoduché stráženie peňazí a vydávanie certifikátov nevynášalo toľko, koľko v skutočnosti bolo možné. Časom to viedlo k nahromadeniu peňazí (zlata), ktoré ležali u zlatníka a slúžili iba na krytie dlžobných úpisov. Vtedy sa zlatníci chopili rozumu a došlo k ich premene na bankárov dnešného typu. V záujme zvýšenia svojho zisku totiž začali vystavovať viac certifikátov, než mali zlata na ich krytie. Teda certifikátov na zlato, ktoré už vlastne patrilo niekomu inému. Stále teda platilo, že certifikáty (papierové peniaze) boli kryté zlatom, ale toto krytie bolo založené výlučne na predpoklade, že nie všetky certifikáty budú predložené na preplatenie v tom istom čase.
Toto je kritický bod nášho krátkeho exkurzu do minulosti a treba si priznať, že len málo bodov zvratu v histórii sa vyznačuje takým jasným rozdielom medzi tým, čo je ešte správne a čo už nie. Hodnota zlatníkom vystavených certifikátov spočívala v zlate, ktorým boli kryté. Len čo však vystavil ďalší dlžobný úpis, ktorý už nebol krytý ničím iným než nádejou, že bude mať v danom okamihu na sklade dostatok zlata, dostal sa do iracionálnej roviny, ktorá je základom dnešného bankovníctva. Pýtate sa, ako mohlo zlatníkom prejsť také očividné podvádzanie? To si nikto neuvedomil, že zlatníkovo bohatstvo pochádza iba z ilúzií? Že vystavuje bezcenné papiere za hodnotný tovar? Nikoho asi neprekvapí, že vlády boli o skutočnom stave dobre informované. Nezasiahli však, lebo monarchovia (ako napr. anglický kráľ Karol II.) boli do tejto špinavej hry priamo zainteresovaní. Odmena zlatníkom za spoluúčasť prišla zo strany svetových monarchov vo forme oficiálneho uznania tejto praktiky ako frakčného (zlomkového) rezervného bankovníctva.
O 500 rokov neskôr...
Dolár je svetovou rezervnou menou, čím sa Amerika v istom zmysle stáva akýmsi svetovým zlatníkom. Americký finančný systém je riadený Fedom (Federal Reserve System), pozostávajúcim zo súkromných členských bánk. Ide o ukážku toho, akým zahmleným a nejasným sa za pol tisícročia stalo prepojenie medzi vládami a bankami. A svetová ekonomika je - rovnako ako pred 500 rokmi - stále obeťou tých istých trikov, toho istého podvodu.
Fed rozhoduje nielen o úrokovej miere, za ktorú je bankám dovolené navzájom si požičiavať, ale aj o frakčnej rezervnej miere, vyjadrenej percentom z celkových depozitov, ktorú banky sú povinné dodržiavať. Inštitúcia, ktorú tvoria súkromné banky a ich predstavitelia, rozhoduje nielen o celkovom množstve peňazí v systéme, ale aj o objeme nových peňazí (v podobe poskytnutých úverov), ktoré môžu banky fiktívne vytvoriť tým, že na papieri poskytnú doláre, ktoré v skutočnosti v depozite vôbec nemajú. Fed rozhoduje aj o úroku, ktorý si za tento fiktívny obchod môžu účtovať.
Úroková miera - pokiaľ o nej rozhodujú dlžník a veriteľ - je v ideálnom prípade kompromisom, ktorý odzrkadľuje pohľad oboch strán na riziká plynúce z transakcie. Len čo však do tohto procesu vstúpi vláda so všeobecne záväznou úrokovou mierou, potom sa pri rozhodovaní o úvere už často málo alebo vôbec neprihliada na čas a riziká. Keďže sa peniaze často stávajú veľmi lacnými, niekedy je úrok aj nulový, ba vláda niekedy dokonca platí za to, že si od nej požičiate, tak motivácia na prijatie úveru sa od základu mení.
A tu nastupuje frakčné rezervné bankovníctvo. Keďže banky sú povinné udržiavať rezervy len do výšky istého percenta celkových aktív - percenta určovaného inštitúciou, ktorú samy vlastnia, a teda si takpovediac samy vládnu - smiešne nízky úrok ich priam ženie do horúčkovitej snahy poskytovať čo najviac úverov. Bez protiváhy rozumných nákladov na úver sa banky snažia požičiavať maximum, zaplavujúc tak ekonomiku dolármi, ktoré vlastne nikdy ani neexistovali.
Všade vládne eufória, úvery sú lacné, ceny nehnuteľností rastú, každý ich kupuje ako investíciu. Následne nastáva bolestná korekcia. Reality sú kvôli premršteným cenám nepredajné, neprinášajú zisk, niet teda z čoho splácať úvery. Banky krachujú, strácajú vzájomnú dôveru, nepožičiavajú si už ani navzájom. Finančná mašinéria škrípe. Na začiatku tohto cyklu stoja rozhodnutia Fedu. Ten však nie je ničím iným než zoskupením "členských“ súkromných bánk, ktorých jediným skutočným záujmom je zlepšenie ich vlastných firemných súvah. Samozrejme, že verejnosti sa prezentuje jedine snaha o "všeobecné blaho občanov“. Pre pochopenie skutočných pohnútok k rozhodnutiam Fedu, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú - s istým časovým posunom - dianie v celom svetovom finančnom systéme, je užitočné poznať okolnosti jeho vzniku.
Najväčšia ekonomická konšpirácia v dejinách
Od roku 1789 bol americký dolár vymeniteľný za zlato. Ceny boli stále. Žiadna inflácia, žiadny problém. Až kým v roku 1913 nevznikol Fed, ktorý prevzal úplnú kontrolu nad celkovým množstvom peňazí v obehu, teda funkciu, ktorú americká ústava zveruje výlučne do rúk vlády. Bola to fatálna chyba. Keď o päťdesiat osem rokov neskôr prezident Nixon zrušil poslednú väzbu americkej meny na zlato, osud dolára bol spečatený. Hodnota dnešného dolára, merajúc ju úrovňou z roku 1913, dosahuje 4,5 centa. To, čo oficiálnemu vzniku Fedu predchádzalo, je nesmierne čudný, ale pravdivý príbeh, ktorý vrhá svetlo na príčiny zvláštnej, ba niekedy až záškodníckej činnosti americkej centrálnej finančnej inštitúcie.
Písal sa rok 1910. Do začiatku prvej svetovej vojny zostávali ešte štyri roky. Ford Motor Company existovala ešte iba dva roky. Spomienka na krach burzy v roku 1907, ktorý takmer zrazil Ameriku na kolená, ešte len začínala blednúť v mysliach ľudí. Nie však v mysliach všetkých. Malej skupine najbohatších mužov krajiny - investičných bankárov, ropných barónov, vplyvných politikov a im podobných - tá spomienka stále nedávala spávať. Chceli si byť istí, že sa im už niečo také nikdy nestane a súčasne sa poistiť, aby ich bohatstvo naďalej len rástlo.
Večer 22. novembra sa sedem vplyvných podnikateľov, reprezentujúcich plnú štvrtinu amerického bohatstva, zišlo v tichosti v Hobokene v New Jersey v súkromnom železničnom vozni na slepej koľaji. Od pozývateľa, senátora Nelsona Aldricha (starého otca prezidenta Nelsona Aldricha Rockefellera), dostali pokyny, aby prišli v rôznom čase, aby spolu v prípade stretnutia na verejnosti nehovorili a keby narazili na zvedavých novinárov, mali tvrdiť, že idú na lov kačíc. Cestou v súkromnom vozni na ostrov Jekyll pri pobreží Georgie sa mali oslovovať len krstnými menami. V skutočnosti sa všetci už predtým navzájom stretli, keďže boli šéfmi najväčších amerických bánk a ústrednými postavami nenávideného "peňažného trustu“, ktorý bezohľadne vládol newyorskej bankovej scéne.
Schôdzka na ostrove Jekyll sa konala v neuveriteľne prepychovom víkendovom sídle senátora Aldricha. Len jedna z "chát“ disponovala štrnástimi kúpeľňami. Obslužný personál centrálnej klubovej budovy dostal na ten čas voľno, aby nedošlo k identifikácii prítomných. Príprava líščieho plánu na obsadenie vysnívaného kurína sa mohla začať. Siedmi zúčastnení ešte ďalších šesť rokov neoblomne popierali, že ku schôdzke vôbec došlo, hoci neskôr o tom napísali množstvo novinových článkov a kníh. Keby sa v tom čase bola verejnosť dozvedela, že sa títo odvekí rivali zišli, aby položili základy budúcej centrálnej banky, ktorá by rozhodovala o vydávaní peňazí, búrka hnevu ich mohla zmiesť.
Akokoľvek paradoxne to znie, Aldrich bol predsedom Štátneho menového výboru, ktorý bol Kongresom poverený reformovaním a decentralizáciou prehnitého bankového systému. Jeho úlohou bolo prelomiť bariéry, ktorými niekoľko veľkých newyorských bánk bránilo rastu národného bohatstva. Išlo o spomínaný peňažný trust. Niektorí politici vrátane prezidenta Woodrowa Wilsona boli do svojich funkcií zvolení práve v dôsledku svojho odmietavému postoja k tomuto trustu. Odpor verejnosti proti nemu bol natoľko silný, že v tom čase stačilo vystúpiť s prejavom namiereným proti trustu a šance na zvolenie enormne vzrástli..
Hladký vznik Fedu
Po príchode na ostrov Jekyll sa táto svorka prefíkaných líšok pustila do tvorby návrhu zákona, ktorý by im po schválení Kongresom umožnil pevne sa usadiť vo vysnívanom kuríne. Jednou z úloh bolo, ako to monštrum, ktoré mali práve vytvoriť, vhodne nazvať. Zhodli sa na výraze "Federal“, pretože to znelo, akoby boli súčasťou vlády, čo rozhodne nebola pravda. Ďalej sa dohodli na označení "Reserve“, pretože to mohlo vyvolať dojem, že predmetný subjekt vlastní nejaké peniaze, čo tiež nebola pravda. Spečatili to názvom "System“, lebo to mohlo navodiť zdanie, že ide o širokú národnú sieť skutočných bánk, hoci išlo v podstate len o nimi ovládané finančné ústavy.
To, čo nasledovalo, je skutočnou univerzitou komplotu. Keď o tri roky neskôr konečná podoba zákona dorazila do Kongresu, Aldrich a Vanderlip (ďalší účastník jekyllského stretnutia, prezident National City Bank of New York) začali na verejnosti vystupovať s prejavmi, v ktorých vystríhali pred jeho prijatím tvrdiac, že jeho prijatie by bolo pre krajinu katastrofou, že by došlo k zruinovaniu bankovníctva. Keď si to verejnosť prečítala v novinách, každý z nich si myslel: "Ak sú títo predstavitelia veľkých peňazí tak nekompromisne proti, musí to byť dobrý zákon.“
S touto "opozíciou“ zo strany nenávideného peňažného trustu zákon v Kongrese prešiel. Dobre spracovaný konferenčný výbor ho odobril v noci 22. decembra 1913, v to isté ráno ho Kongres schválil pomerom hlasov 298 : 60 a senát pomerom 43 : 25, hoci mnohí už odcestovali na Vianoce domov a tí, ktorí zostali, ho nemali čas ani riadne prečítať. Prezident Wilson ho podpísal na verejnej ceremónii plnej entuziazmu 23. decembra. Odvtedy došlo pod dohľadom Fedu k burzovým krachom v roku 1921 a 1929, k veľkej hospodárskej kríze 1929 - 1939, k recesiám v rokoch 1953, 1957, 1969 a 1981, k Čiernemu pondelku 1987 a k prasknutiu technologickej bubliny v r. 2000. Toľko, pokiaľ ide o jeho prínos k "stabilizácii ekonomiky“ a o jeho zásluhy pri "ochrane pred recesiou a infláciou“. Poučenie z tohto príbehu: Vyvarujte sa investícií, ktorých možný vývoj je závislý od scenárov manipulovateľných centrálnymi bankármi s neobmedzenými úverovými právomocami, alebo vydavateľmi médií, ktoré kupujú atrament na sudy.
Mayer Rothschild, zakladateľ slávneho impéria Rothschildovcov, kedysi vyhlásil: "Dajte mi do rúk kontrolu nad financiami štátu a viac ma nezaujíma, kto tvorí jeho zákony.“ A presne k tomu smerovalo úsilie malej skupiny prešibaných finančníkov - vytvoriť tieňový štvrtý pilier americkej vlády, ktorého činnosť by napokon vyústila do prevzatia totálnej kontroly nad americkým peňažným systémom. Pointou je, že tento štvrtý pilier v skutočnosti funguje ako súkromný podnik vnútri federálnej vlády! Hoci sa všeobecne predpokladá, že hlavným poslaním tohto piliera je presadzovať ekonomické záujmy amerického ľudu, nie je v skutočnosti také ťažké vystopovať prvoradosť sebeckých záujmov zainteresovaných miliardárov.
Nemohli ste si nevšimnúť, že ak sa už dopustili akýchkoľvek prešľapov a napáchali koľkokoľvek zla, šéfovia najväčších finančných inštitúcií Wall Streetu vždy vyjdú z problémov čistí ako ľalia. Vezmú si svoje tučné odstupné a odídu na svoje súkromné ostrovy či ranče ďaleko od tisícov zamestnancov a menšinových akcionárov, ktorých svojimi aktivitami zruinovali. A kto vždy pohotovo podá bohatým a mocným ich zlaté padáky? Uhádli ste. Tí istí ľudia, ktorí to robili vždy. Fed, vytvorený ako štvrtý pilier americkej vlády počas super tajnej schôdzky na ostrove Jekyll pred 98 rokmi pomáha už celé desaťročia veľkým hráčom. Za peniaze daňových poplatníkov ich ťahá z kaše, do ktorej sa dostali kvôli svojej vlastnej chamtivosti a nekompetentnosti. Veď z cudzieho krv netečie.
Výkaz ziskov a strát Fedu
Výsledok Fedu je mixom dosahu prijímaných opatrení a pôsobenia daňových zákonov. Podstatu však predstavuje idea, že vplyv jeho činnosti na americkú ekonomiku by mal byť pozitívny, nie naopak. Podľa ich oficiálnej webovej stránky patrí k základným úlohám Fedu a k jeho záväzkom voči americkému ľudu
1.maximalizácia zamestnanosti
2. stabilizácia cien
3. rozumná dlhodobá úroková miera
4. podpora dlhodobo udržateľného ekonomického rastu
Mesačne zverejňované štatistické údaje prinášajú už dávno výkaz o raste počtu nezamestnaných o vyše 500-tisíc. Ak dôjde k avizovanému kolapsu najväčších automobiliek, nezamestnanosť môže dosiahnuť 11,8 %. Pesimisti očakávajú na budúci rok hodnotu nad 20 %. Viete, aká bola nezamestnanosť v roku 1912, teda rok pred vznikom Fedu? 4,4 %. Americký ľud srdečne ďakuje Fedu za jeho výdatnú pomoc. Rast cien dosiahol v roku 2007 a 2008 rekordnú úroveň, akú si žijúci Američania nepamätajú. Mnohovravná je aj nedávna rekordná cena ropy $ 147 za barel . Momentálny pokles jej ceny je len dočasný a dlhodobo neudržateľný.
Mnohonásobné znižovanie úrokovej sadzby, ku ktorému bol Fed posledný rok snahou o odvrátenie recesie prinútený, znemožnil splnenie aj tretej úlohy. Podpora dlhodobo udržateľného rastu vyústila do nedávno oficiálne potvrdenej recesie. Skutočne skvelé výsledky Fedu. Je mimoriadne ťažké nájsť v činnosti Fedu akékoľvek pozitívum. Našinec bol síce ešte donedávna náchylný uveriť, že jeho sa to netýka, ale kým svetové postavenie dolára neprevezme iná mena, tak sa nás dianie na americkej finančnej scéne stále dotýka priam existenčne.