Slovenské elektrárne aktuálne ohlásili veľkú novinku, zavezenie paliva do štvrtého bloku Mochoviec. Sú už kazety aktivované, prebehol neutrónový tok?
Zavážanie trvá štyri dni. Aktivácia paliva prebehne, keď bude v reaktore všetko palivo a keď začne fyzikálne a energetické spúšťanie.
Môžete pomenovať hlavné fázy, ako bude postupovať spúšťanie?
Zhruba za štyri týždne od zavezenia paliva by sme mali dosiahnuť kritickosť reaktora, to znamená keď sa v reaktore začne prvá riadená štiepna reakcia. Následne začneme zvyšovať výkon reaktora. Prvá dôležitá výkonnostná úroveň je 20 percent, ktorú by sme sa mali dostať niekedy koncom leta. Vtedy dôjde k tomu, že prifázujeme elektráreň a začneme dodávať elektrinu do siete. To bude pri 20 percentách a postupne budeme zvyšovať výkon až na 100 percent, čo by malo nastať na prelome rokov. A budúci rok by už elektráreň mala ísť na plný výkon. To sú také najväčšie míľniky v rámci života elektrárne na najbližšie obdobie.
Nie je to príliš ambiciózne? Vieme, že pri treťom bloku to predsa len trvalo o pár mesiacov dlhšie.
Máte pravdu. Samozrejme, keď plánujete, tak plánujete veci tak, že sa stanú bez prekážok a problémov, ktoré dnes nevieme predikovať. Takže ak budú nejaké technické nedostatky, ktoré bude treba počas toho procesu odstrániť, tak to ten proces môže predĺžiť. Na druhej strane, my sme na štvrtom bloku implementovali takzvané lessons learnt. Aj predsedníčka Úradu jadrového dozoru Marta Žiaková vyzdvihla na tlačovej konferencii pri zavážaní paliva fakt, že štvrtý blok išiel ďaleko jednoduchšie a sme skúsenejší. Takže verím, že k termínom, ktoré sú za ideálnych podmienok a za ideálneho stavu, sa čo najviac priblížime.
Na treťom bloku boli určité pochybnosti o niektorých komponentoch. Tomuto ste sa pri štvrtom bloku vyvarovali?
V článku sa ešte dočítate:
- Kam sa vyšplhali náklady a prečo.
- Čo najviac brzdilo dostavbu elektrárne.
- Prečo boli Slovenské elektrárne blízko bankrotu.
- Aké veľké investície chystajú najbližšie roky.
Dostupné pre predplatiteľov 
V zásade všetky problémy, ktoré sme mali na treťom bloku, boli aj na štvrtom. Boli to tri najväčšie problémy: káble, zvary a komponenty, ktoré ste spomínali. A všetky tieto problémy sa riešili naraz na obidvoch blokoch, a preto na štvrtom bloku boli už dávno odstránené, aj preto bol proces spúšťania ďaleko jednoduchší.
Nastala aj taká situácia, že bola snaha čo najrýchlejšie spustiť tretí blok a niektoré prvky sa brali zo štvrtého a potom sa neskôr pri štvrtom zaobstarávali nanovo?
To je pravda, to je fakt. Áno, keď sme mali nejaký problém na treťom bloku a dalo sa to vyriešiť komponentom zo štvrtého bloku, ktorý nebolo treba v danom čase, a mali sme ešte čas na to, aby sme ho obstarali.
Na druhej strane, vôbec to nespôsobilo, že by kvôli takýmto prípadom bol posunutý štvrtý blok. Stihli sme všetko obstarať, čo bolo použité zo štvrtého bloku na tretí. Dokonca v mnohých prípadoch sme rovno obstarávali aj náhradný diel, pokiaľ ide o takzvaný strategický komponent. Takže v tomto nevidím nič zlé. V zásade bolo dobré, že sme stavali dva bloky naraz a vedeli sme si tak pomôcť a tretí blok uviesť do prevádzky skôr, ako keby sme mali iba jeden blok a museli by sme tie komponenty obstarávať.
Ak by ste sa skúsili zo širšieho historického pohľadu pozrieť na Mochovce. Vieme, že projekt sa datuje 45 rokov dozadu. Teraz nastalo zavezenie paliva na štvorke. Vy osobne, mali ste počas týchto dlhých rokov nejaké pochybnosti, že toto naozaj nie je reálne, alebo ste vždy verili tomu, že sa to dá dokončiť?
Toto je výborná otázka a treba históriu objasniť. Mochovce sa začali stavať v roku 1980. Vzhľadom na to, že nebol dostatok finančných prostriedkov, v roku 1992 sa rozhodlo, že sa dostavajú iba Mochovce 1 a 2, ktoré, vieme, boli spustené v rokoch 1998 až 2000. A zároveň sa konzervovali komponenty, ktoré boli na Mochovciach 3 a 4, s víziou toho, že sa raz Mochovce 3 a 4 dostavajú.
Teraz si povedzme, aká bola cena Mochoviec 3 a 4. Keď sme sa ich rozhodli dostavať v roku 2008, hodnota bola 269 miliónov eur v cenách roku 2006. Dnes vieme, že celkový účet za Mochovce 3 a 4 je 6,7 miliardy eur. Čiže už na tomto vidíte, že áno, boli rozostavané, ale v zásade okrem betónu tam nebolo nič zásadné namontované. A k nákupu, dovozu a inštalácii komponentov dochádzalo po roku 2010. Elektráreň má ešte sovietsky dizajn, ale 99,9 percenta komponentov pochádza zo západnej Európy. Dodávatelia boli Rolls-Royce, Siemens, Framatome, Doosan, a ďalší. Takže máme sovietsky dizajn, ale komponenty zo západnej Európy, ktoré prišli po roku 2010 na stavbu. Takže nedá sa povedať, že to je elektráreň, ktorá by bola stavaná 40 rokov, lebo podstatná časť zo 6,7 miliardy eur, až 6,45 miliardy eur, prišlo po roku 2010.
A čo otázka meškania?
V roku 2008 sa rozhodlo o dostavbe, v roku 2009 sa začalo s obstarávacím procesom. Zmluvy sme mali podpísané niekedy na konci roka 2009 až začiatkom roka 2010 s termínom dostavby v roku 2012. A tu je prvý moment, keď sme spravili obrovskú chybu. Projektový tím naplánoval, že sa to postaví za tri roky. No dnes za tri roky nepostavíte rodinný dom, nieto jadrovú elektráreň. Tam bolo vidno prvú neznalosť, že sme naplánovali niečo, čo bude hotové v roku 2012, napriek tomu, že zmluvy sme podpisovali v roku 2009.
Predlžovalo sa to, samozrejme, stálo to viac, lebo ľudí, a vo vrchole sme mali 7 000 ľudí na stavbe, musíte platiť. A namiesto platenia ľudí na tri roky ich platíte 16 rokov. No a čo boli tie najväčšie prekážky skoršieho spustenia Mochoviec? Za mňa jednoznačne nedostatok kvalifikovaného personálu. A to bolo vidno už na tom odhade, keď sme si povedali, že v roku 2012 dostaviame. Jednoducho ľudia s tým nemali skúsenosti, lebo posledná elektráreň, mochovská dvojka, bola spustená v roku 2000 a bolo už veľmi málo ľudí so skúsenosťami zo stavby. My sme nedokázali robiť ani nočné zmeny a nedokázali sme robiť takmer ani v soboty a nedele. Jednoducho nemáte ľudí na trhu.
Elektráreň mohla byť spustená skôr, keby sme dokázali namiesto 7 000 ľudí mať na troch smenách 21 000 ľudí na stavbe. Obrovským problémom bola kvalita niektorých, a zdôrazňujem niektorých, lebo nedá sa generalizovať, dodávateľov. Či už sa to týkalo zvarov, káblov alebo komponentov. Tam sme stratili približne tri roky, keď sme museli vymieňať káble, verifikovať všetky zvary, a takisto verifikovať množstvo komponentov, ktoré boli dodané od konkrétnych dodávateľov.
No a v neposlednom rade určite aj havária v japonskej Fukušime spôsobila ďalší posun termínu vzhľadom na to, že muselo dôjsť k seizmickému zodolneniu celého projektu, ktoré vôbec nebolo naplánované, a tam sa bavíme o dvoch až troch rokoch posunu. Dnes, keď sa pozrieme na projekty, ktoré boli v Európe spustené približne v tom čase ako my, či už je to fínsky projekt,francúzsky projekt, alebo jedna elektráreň v Amerike, všetky trvali dlhšie a všetky boli na megawatt inštalovaného výkonu drahšie. Takže ešte stále boli Mochovce, vzhľadom na to, čo sa udialo v poslednom čase v západnom svete, najúspešnejším projektom.
Spomínali ste cifru 6,7 miliardy eur. Pôvodne bola spomínaná suma 6,3 miliardy, to znamená, že sa potom ešte navyšovala o 400 miliónov eur?
K dnešnému dňu máme minutých 6,55 miliardy eur a očakávame ešte posledné veci, kým dobehnú, ako nákup náhradných dielov. Tie sú už zarátané v tejto sume 6,7 miliardy eur. Takže už sa na to pozeráme tak, ako keby sme tú elektráreň pripravovali na to, aby fungovala bez nejakých problémov aj do budúcnosti, a náhradné diely sú tiež súčasťou tejto sumy.
Popri technickej je tu finančná otázka. Dá sa povedať, že financie boli počas dostavby najväčším problémom?
My nie sme spoločnosť takej veľkosti, ktorá si môže dovoliť stavať jadrovú elektráreň na vlastnej súvahe. Začali sme ju stavať s tým, že sme mali za sebou Enel a banky sa na to pozerali cez prizmu Enelu. Enel je obrovská spoločnosť. Takisto EDF, keď má 54 reaktorov a začne stavať ďalší, je na tom inak, ako keď máte štyri v prevádzke a chcete postaviť ďalšie dva.
Na začiatku to bolo nastavené tak, že budeme súčasťou Enelu a talianska spoločnosť sa postará o financovanie. Vieme, že počas projektu došlo k tomu, že Enel vystúpil zo Slovenských elektrární a predal svoj podiel. Mochovce sme museli začať financovať na vlastné tričko bez podpory Enelu. A to sa, samozrejme, stalo náročnejším aj kvôli posúvaniu projektu a neistote zo spustenia. Roky 2020 až 2022 boli extrémne stresové, keď sme vlastne neplnili žiadne bankové kovenanty a v zásade sme boli jednou nohou v bankrote. Len žiadna z bánk nemala odvahu nás do tej situácie dostať, lebo kto by chcel tri skrutky z rozostavanej elektrárne, a tak verili v naše schopnosti, že elektráreň budeme schopní spustiť.
A aj preto došlo k tomu, že posledné náklady na tretí blok boli financované z akcionárskych úverov, keď sme dostali od Enelu a EPH 1,4 miliardy eur. A ešte sme rôznymi transakciami, či už predajom elektriny alebo obrovským tlakom na náklady, boli schopní ušetriť niekoľko ďalších stoviek miliónov eur. Tak sa nám podarilo dostavať elektráreň. Ale obdobie rokov 2020 až 2022 by som určite nechcel zažiť opäť vo svojom profesijnom živote. To bol obrovský tlak na cash flow a na našu schopnosť splácať záväzky.
Ako ste spomínali pri ohlásení zavážania paliva, Slovensku sa podarilo spustiť dva bloky v období, keď boli v celej Európe spustené spolu štyri. Ako budú Slovenské elektrárne vedieť zúročiť tento fakt?
Ja si myslím, že je pre Slovensko úžasné, že sme v niečom lídrami, a navyše v niečom, čo je sofistikované a vyžaduje vzdelaných ľudí, vyžaduje, aby školstvo bolo na určitej úrovni. Spája sa to aj s vedou a výskumom. Takže ja mám z toho obrovskú radosť, že sa nám to podarilo. Fakt, že sa nám to podarilo, je určite aj výsledkom rozhodnutia z roku 2008, keď v exceli nedávalo až taký zmysel dostavať elektrárne. Ale jednoducho akcionári sa zhodli na tom, že z dlhodobého hľadiska je to niečo, čo má perspektívu, a preto sme sa rozhodli ich dostavať.
Vidíme, že v dnešnom svete, pri dnešnej geopolitike, je mať sebestačnosť v energiách extrémne dôležité, a toto Slovensku do budúcnosti určite veľmi pomôže, lebo po spustení mochovskej štvorky sa už staneme definitívne vývozcom elektriny. A elektrinu vôbec nie je problém umiestniť na trhu. Či už sa pozrieme smerom na západ, teda na Českú republiku a Nemecko, alebo smerom na juh, čiže na Maďarsko a Balkán, to sú trhy, na ktorých pôsobíme, a dopyt po bezpečnej čistej elektrine je veľký.
Takže pre Slovensko je podľa mňa úžasné, že sa stávame lídrom. Budeme mať 77 percent spotreby Slovenska vyrobených z čistej jadrovej energie, čo je najviac na svete. Doteraz bolo tým lídrom Francúzsko. A zároveň budeme sebestační, čo je z môjho pohľadu v dnešnej dobe extrémne dôležité.
Podľa mňa je dôležité ešte ľuďom vysvetliť, že v Mochovciach naozaj nie sú ruské komponenty, takže nebude problém s náhradnými dielmi. Treba však podotknúť čo sa týka dizajnu, ten ruský je stále jeden z najbezpečnejších.
Viete to bližšie vysvetliť?
Sovietsky dizajn má päť bezpečnostných systémov. Dva sú pasívne a tri aktívne. A pasívne fungujú na základe fyziky, čiže je tam množstvo vody v elektrárni, ktoré by v prípade výpadku elektrickej energie zabezpečilo fungovanie pasívnych systémov. Preto je elektráreň aj rozlohou taká obrovská. Dnes, keď sa pozriete na nové elektrárne, tak blok s výkonom 1 200 megawattov má tretinovú rozlohu oproti tomu, čo majú naše dva bloky Mochovce 3 a 4. A to aj preto, že tam nemáte všetky tieto prvky. Takže z pohľadu bezpečnosti je sovietsky dizajn extrémne robustný, až by som povedal predimenzovaný. Veď tak sa za socializmu stavalo, všetko bolo predimenzované. Čiže máme päť bezpečnostných systémov, dva pasívne a tri aktívne.
Čo si má laik predstaviť pod slovným spojením sovietsky dizajn?
To je projekt. A ruský projekt je extrémne kvalitný. Čiže dá sa povedať, že architekt bloku je ruský, ale stavebná firma a komponenty sú odinakiaľ a postavíte si ho tu. Takže to je to, čo my voláme dizajn.
Na druhej strane kritici môžu hovoriť, že máme príliš vysoký podiel jadra, málo diverzifikované zdroje, možno problémy s palivom alebo otázkou bezpečnosti. Ako vnímate riziká jadra?
Určite máte pravdu. Sú tu riziká aj čo sa týka napríklad paliva a jeho zabezpečenia. Chvalabohu, Európa robí kroky na to, aby sme boli v tomto ohľade sebestační. Palivo pozostáva zo štyroch komponentov a ten najkritickejší je obohacovanie. Dnes Rusko kontroluje 40 až 45 percent trhu, ale Európa by mala kapacít presne pre seba, keby nevyvážala. Čiže keby sme prestali predávať Japoncom, Kórejčanom a USA a došlo by k nejakej geopolitickej kríze, tak vlastne obohacovanie, ten najdrahší aj najkomplikovanejší komponent, máme v Európe.
Od amerického Westinghouse máme aj dizajn, teda ten posledný komponent – fabrikáciu, ktorá predstavuje zhruba 12 percent ceny, kým obohacovanie tvorí zhruba 40 percent ceny a je extrémne náročné na vybudovanie aj na životné prostredie. Možno aj vojna prispela k tomu, že sme sa dostali do stavu, keď sa stávame nezávislejšími od Ruska. Čiže v tomto smere si myslím, že robíme veľmi dobré kroky a máme to pod kontrolou.
Čo sa týka bezpečnosti, počuli sme o tom, že v Spojených arabských emirátoch na jadrovú elektráreň padol dron, konkrétne na dieselgenerátory, ktoré sú mimo budov, ale sú súčasťou elektrárne. Voči takýmto nebezpečenstvám sa musíme brániť. Je na to program, smerujú do toho obrovské investície, ktoré idú do týchto obranných prvkov. Je škoda, že musíme míňať peniaze na niečo, čo nepridáva hodnotu ľudstvu a spoločnosti, ale, bohužiaľ, taká je doba. Nemôžem zachádzať do detailov, no bezpečnostné opatrenia patria dlhodobo medzi najvyššie priority.
Slovenskí podnikatelia namietajú ceny elektriny v našom regióne. Bude aj náš biznis benefitovať z toho, že sa spustí štvrtý blok Mochoviec?
Povedzme si úplne otvorene, pôsobíme na trhu v Nemecku, v Českej republike, na Slovensku, na Balkáne a v Maďarsku. Takže spustenie jedného zdroja je strašne málo, lebo stále funguje vzťah dopytu a ponuky. Tých 470 megawattov v rámci toho obrovského trhu je kvapka v mori. Nemôžeme očakávať nejaké rapídne zníženie ceny elektriny. Na druhej strane vidíte, že keď sa pozrieme na ceny elektriny do budúcnosti, tak cena elektriny klesá. Samotná naša profitabilita sa vyvíja tak, že elektrina, ktorá bude vyrobená z Mochovskej štvorky, dokonca ani nedokáže nahradiť stratu z poklesu cien elektriny.
Čiže náš zisk, keď to porovnám s rokom 2025, keď sme mali EBITDA (zisk pred odpočítaním úrokov, daní, odpisov a amortizácie, pozn. red.) na úrovni 1,7 miliardy eur, tak tých 1,7 miliardy eur v budúcnosti ani s Mochovcami 4 nedosiahneme.
Je vidieť benefit aj pre priemysel, že ceny elektriny idú dole, lebo inak by sme zvyšovali zisk, a nie ho znižovali, pričom budeme mať o 15 percent vyššiu výrobu. Na rok 2027 sa dnes predáva elektrina za nejakých 108 eur, na rok 2029 za 87 eur. Čiže je tam drastický pokles. Keď bola v roku 2025 naša EBITDA 1,7 miliardy eur, tak pre roky 2027, 2028 a 2029 predikujeme zisk zhruba o 100 miliónov eur nižší pri dodatočnej výrobe 3,5 terawatthodiny z Mochoviec 4.
Vidíme to napríklad na Slovalcu, kde sa ide obnoviť výroba a tá sa rozbieha aj preto, že s nami uzatvárajú dlhodobý kontrakt, ktorý bude za trhových podmienok a im to už dáva zmysel.
Za akých podmienok viete dodať Slovalcu elektrinu?
Je to na obdobie šiestich rokov a úplne za trhových podmienok. Nie je tam žiadna zľava kvôli tomu, že štát má v elektrárňach 34-percentný podiel. Keby ktokoľvek iný prišiel a chcel by tie isté podmienky ako Slovalco, tak by sme mu ich určite dali. Nemáme s tým problém.
A čo sa týka objemu?
My nemáme so Slovalcom zatiaľ podpísané nič, iba rokujeme. Nenahnevajte sa, ja by som zostal pri tom, že je to za trhových podmienok.
Dá sa povedať, že o Slovalco prebieha možno aj nejaký trhový boj o zákazníka? Vieme teda, že vládne memorandum hovorí o zmluve so štátnou Vodohospodárskou výstavbou.
Vodohospodárska výstavba vzhľadom na to, že má iba dve elektrárne, Gabčíkovo a Žilinu, nie je schopná dať fabrike celý objem. Takže preto budeme dodávať dvaja. A myslím si, že ani Slovalco by asi nechcelo elektrinu od dodávateľa, ktorý by bol iba obchodníkom a nemal by vlastné zdroje, lebo aj Slovalco chce mať istotu, že dodávateľ tu bude aj o tri až štyri roky. Z pohľadu riadenia rizika si pri Slovalcu neviem predstaviť, že by takéto objemy odobralo od niekoho iného ako od pôvodného výrobcu. A áno, je to pre nás zaujímavé. Budeme radi jeho dodávateľom, v minulosti sme s ním mali osemročný kontrakt.
A keby sa nespúšťali Mochovce 4, mali by ste dostatok voľnej elektriny pre Slovalco?
Áno, Slovalco totiž nejde spustiť výrobu na 100 percent, ako tomu bolo v minulosti. Potrebný objem elektriny bude približne polovičný oproti tomu, ako to bolo v minulosti.
Aj keď budú potrebovať polovičné objemy elektriny, dá sa povedať, že to bude váš najväčší zákazník?
My nemáme priamych zákazníkov. Slovalco bolo historicky jediným priamym zákazníkom Slovenských elektrární vzhľadom na veľkosť toho kontraktu. Keď išlo Slovalco na 100 percent, spotrebovalo zhruba osem až deväť percent spotreby Slovenska.
Spomínali ste cenu na burze, ktorá klesá. Vieme teda, že európsky priemysel ako taký má problémy. Ako vnímate dopyt a bude mať kto vo veľkom elektrinu odoberať?
Je to veľmi relevantná otázka, lebo rozpráva sa tu o dátových centrách, všetko bude na elektrinu a tak ďalej, a napriek tomu spotreba až tak nerastie. Nemyslím si, že bude problém umiestniť elektrinu v budúcnosti. Navyše, ak naozaj budeme chcieť splniť naše environmentálne ciele, tak elektrifikácia bude musieť prísť. Elektrifikácia znamená vyššiu spotrebu, či už v automobiloch, alebo v budovách a tak ďalej. Takže nemám pochybnosti o spotrebe. Predpokladám, že rast tu bude a že tých zdrojov bude dokonca treba viac, že to, čo dnes máme, nebude ani dostatočné. Skôr by sme sa mali baviť o tom, akú výrobnú základňu budeme mať na to, aby sme boli schopní uspokojiť dopyt.
Ako majú trh s elektrinou vnímať podniky?
Firmy v Nemecku, v Čechách a v Maďarsku sú na trhu, tak aj tie naše podniky musia byť na trhu. My nemáme dôvod predávať za zľavnené ceny. V každom prípade, trend, ako som hovoril, je klesajúci. Pred covidom si priemysel kupoval elektrinu v priemere na dva až tri roky dopredu. Prišiel covid, potom energetická kríza a priemysel si veľmi zvykol na všetky možné podpory a nechával si otvorené pozície. To znamená, vôbec si nehedžoval elektrinu do budúcnosti, ale kupoval ju na spotovom trhu. To znamená, denne.
Spotový trh je za rok 2026 priemerne na úrovni 110 eur. Len ak sa spoliehate na spotový trh, nechávate sa v podstate čisto napospas počasiu. Lebo spotová cena je nízka vtedy, keď svieti slnko na juhu Nemecka a v Maďarsku a fúka v Baltskom mori. Vtedy sú veľmi nízke ceny. Ale akonáhle slnko zájde a nefúka, tak ceny sú aj 200-eurové.
Ale aktuálne by ste to vedeli na dlhodobej zmluve nakúpiť za 86 eur na rok 2029. A to je ten rozdiel v správaní sa priemyslu. Máme krásny príklad Slovalca, ktoré musí spraviť dlhodobú investíciu a potrebuje mať zahedžované energie na dlhé obdobie, lebo potrebuje vedieť, či sa mu investícia vráti. Ale sú jediní, ktorí takto rozmýšľajú. Ostatní sa stále nejakým spôsobom spoliehajú na spotový trh, prípadne na nejaké dotácie od štátu.
V minulosti ste použili aj slovo, že firmy sú nezodpovedné, potom prišla ostrá reakcia zo strany priemyselníkov. Neľutujete to spätne?
Mne osobne to určite neprinieslo žiadny benefit. Dúfam, že som niektorých priemyselníkov zobudil a zmenili svoje správanie.
Čo sa týka memoranda, ktoré je založené na tom, že dodáte lacnejšiu elektrinu domácnostiam, na druhej strane štát nebude vymýšľať pre vás nové dane. Počuli sme napríklad lídra SNS Andreja Danka, že by zdanil elektrárne aj napriek memorandu. Rokujete o tom a ako vnímate takéto hlasy?
Momentálne nerokujeme absolútne s nikým o žiadnych nových memorandách ani o ich úprave. Neuskutočnilo sa ani jedno stretnutie, ani jedna diskusia. Na rok 2027 predsa ešte máme dohodnuté podmienky a my sme pripravení memorandum absolútne rešpektovať a plniť. Pán Danko už niekoľkokrát v minulosti prišiel s takýmito deklaráciami, ja to beriem ako politickú hantírku. Stále sme najväčší platca daní na Slovensku a za rok 2025 sme prispeli do štátneho rozpočtu sumou 1,2 miliardy eur. Pri týchto ziskoch, ktoré máme, do štátneho rozpočtu prispievame, nie je to tak, že by sme neplatili dane. Navyše, nie sme chránení voči takým veciam, ako napríklad keď sa zmení daň z príjmu, to musíme akceptovať. Chránení sme voči sektorovým daniam alebo daniam, ktoré by boli uvalené iba na nás. Čiže keď bola zvýšená daň z príjmu, týkalo sa nás to a jednoducho platíme vyššiu daň z príjmu.
Vieme, že už tretí blok Mochoviec priniesol taký vietor do plachiet Slovenským elektrárňam. V podstate ste boli silnejší aj vo vzťahu k rokovaniam s bankami a prišli ste s bezprecedentným refinancovaním svojich úverov. Plánujete teraz ďalšie podobné kroky?
V závislosti od toho, ako sa rozhodnú akcionári, ale my ako manažment by sme jednoznačne chceli čo najviac cash flowu, ktorý vygenerujeme, použiť na splatenie úverov. Naše zadlženie je stále astronomické. Na konci roka 2025 to bolo 2,5 miliardy eur. Za rok 2026 znížime dlh iba o 200 miliónov eur napriek tomu, že sme mali miliardový zisk. Lenže platíme 300 miliónov eur na dani z príjmu. Príspevok do Jadrového fondu predstavuje 100 miliónov eur a 350 miliónov eur sú posledné faktúry za Mochovce 4. My sme zhruba dva roky neplatili nič dodávateľom, lebo tam sú vždy platby naviazané na míľniky. Takže zadlženie budeme mať ešte aj na konci roka 2026 veľmi vysoké a potrebovali by sme ešte aspoň dva až tri roky pri týchto ziskoch používať čo najviac cash flowu na splatenie úverov, aby sme sa dostali niekde na úroveň jednej miliardy eur, keď už by nás ani prípadná drastická zmena na trhu s cenami elektriny nedostala späť do situácie, v akej sme boli v roku 2021.
A ešte by som doplnil, že zvyšujeme aj naše investície do existujúcich elektrární, keď zo zhruba 70 miliónov eur ideme na 200 až 300 miliónov eur ročne, lebo máme pred sebou vážne projekty s cieľom dlhodobej prevádzky elektrární. Investujeme napríklad do bezpečnostných systémov na Mochovciach 1 a 2, čo je zhruba 300-miliónový projekt, ktorý nám neprinesie ďalší zisk, ale zabezpečí nám, že elektráreň budete môcť dlhodobo prevádzkovať. Máme program dlhodobej prevádzky elektrární, čiže chceme sa baviť o 80 rokoch, a na to, aby ste mohli elektráreň prevádzkovať tak dlho, musíte do nej investovať a meniť niektoré systémy a komponenty.
Padlo už rozhodnutie, že Bohunice alebo Mochovce sa budú prevádzkovať aj po 80 rokoch prevádzky?
Ešte nemáme povolenie ani na 80 rokov, zatiaľ sa bavíme o 60 rokoch a momentálne začíname investovať na to, aby sme vôbec mohli rozmýšľať o 80 rokoch. Vieme, že elektrárne podobného typu vo Fínsku už uvažujú o 90 rokoch. Musíte sledovať starnutie kritických komponentov. To sú parogenerátory, reaktorová nádoba, a keď nezastarávajú rýchlejšie, ako sa predpokladalo, tak môže životnosť dosiahnuť možno aj 100 rokov. To dnes ešte nikto nevie. Nikto nemá skúsenosť s tým, ako dlho vydrží reaktorová nádoba, lebo všetci sme v tom prvý raz. Keď sa elektrárne postavili, boli projektované na 40 rokov preto, lebo sa predpokladalo, že reaktorová nádoba bude nejakým spôsobom krehnúť. Ale vidíme, že je to podstatne pomalší proces a dá sa ešte viac spomaliť.
Investície chcete zvýšiť zo 70 na 250 miliónov eur ročne. Aké sú tam ďalšie projekty popri známej obnove prečerpávacej elektrárne Čierny Váh?
Tie najdôležitejšie sú určite projekt Integrátor na Čiernom Váhu, kde ideme robiť 120-megawattové batériové úložisko a najväčší frekvenčný menič na svete. Čiže to sú približné náklady vo výške 200 miliónov eur. Potom 300 miliónov eur pôjde do výmeny bezpečnostných systémov na Mochovciach 1 a 2 a je tu množstvo menších projektov na predĺženie životnosti.
Čo sa týka areálov Vojany a Nováky, tam ste v minulosti mali naplánované fotovoltické elektrárne, od ktorých ste neskôr ustúpili. Máte pre tieto zóny pripravené niečo nové, alebo stále čakáte, že sa situácia môže zlepšiť?
V Novákoch sme vybudovali dve batériové úložiská s výkonom 36 megawattov, čo nie je málo na slovenské pomery. Chceli sme tam robiť aj fotovoltiku s elektrolyzérom, na čo sme mali eurofondy, ale všetko sme vrátili, lebo to nedáva absolútne ekonomický zmysel. Zatiaľ nemáme nič konkrétne, ale je tam veľmi veľa myšlienok. Určite nebudeme tie lokality predávať a som presvedčený, že raz prídeme s niečím, čo bude dávať zmysel. Čiže dajte nám ešte čas a o rok či dva prídeme s niečím. Boli záujemcovia o kúpu, ale my to odmietame, lebo sme presvedčení, že obe lokality majú do budúcnosti význam.
Majú batériové úložiská ekonomiku?
Majú, nemáme ich na podporné služby, máme ich na obchodovanie peak of peak, to znamená, nabíjate ich uprostred dňa, keď svieti slnko a elektrina je lacná, a používate ich ráno alebo večer, keď je špička.
Ako sa podarilo, že batériové úložisko na Čiernom Váhu bude mať najväčší frekvenčný menič na svete?
Som rád, že ste to zachytili, lebo sa tu nevenujeme týmto dobrým veciam, ktoré sa na Slovensku dejú. Dostali sme aj dotáciu 62,63 miliónov eur z európskych peňazí, nie zo slovenských. Európska únia projekt zaradila medzi projekty špeciálneho významu, na čo si myslím, že by sme ako Slováci mohli byť extrémne hrdí. My tým frekvenčným meničom a batériovým úložiskom zvýšime kapacitu Čierneho Váhu. A práve technická jedinečnosť riešenia nám umožnila žiadať o eurofondy. Musím však otvorene povedať, že keby sme nemali eurofondy, tak by tam ekonomika nebola.
Kedy bude zariadenie obnovené a bude fungovať naplno?
Tender máme ukončiť do konca júla tohto roka, ale sme trochu v oneskorení, čiže možno sa to natiahne o dva týždne. Niekedy koncom leta začneme projekt realizovať, lebo už budeme mať dodávateľa, a pustíme sa do toho. V roku 2031 je v pláne mať všetko skompletizované.
