Nedávno preletela médiami prekvapivá správa, že po rokoch na poste šéfa Dusla Šaľa končíte. Prečo?
Čo na to povedať? Po šesťdesiatke, niekedy u niekoho skôr a u niekoho neskôr, príde tichý, ale neúprosný oamih pochopenia, keď zistíte, že ste doposiaľ žili podľa toho, „čo sa má“, a nie podľa toho, čo skutočne chcete a po čom túžite.
Bežíte od rána do večera v plnom nasadení, nesiete na pleciach problémy celej firmy, nesiete cudzie očakávania, starosti, ťarchu problémov a nemáte čas na seba a na svojich blízkych a skutočný život vám uteká pomedzi prsty.
Riešite len problémy, na ktoré nemáte dosah, búšite na fakticky „zatvorené dvere“. Začínate si myslieť, že v podstate nič nefunguje, a tiež zistíte, že problémy veľkých energeticky náročných firiem, ktoré plynú hlavne z vysokých cien energetických médií, nikoho v štátnej správe nezaujímajú.
Aby ste prežili, prepúšťate ďalších a ďalších zamestnancov a dostávate ich, aj ich rodinných príslušníkov, mnohokrát až do situácie hraničiacej so životným minimom. Človek zrazu zistí, že nemá šancu čokoľvek zmeniť.
Politikov nezaujíma, čo bude. Dovidia možno len na hranicu volebného obdobia, možno po ďalšiu výplatu a vôbec ich netrápi, čo bude o rok alebo o tri. Pre priemysel, najmä ten energeticky náročný, je situácia, v ktorej sa nachádzame, absolútne bezvýchodisková.
Na veľké firmy, ako sme my, sú pritom naviazané tie stredné, malé, až po živnostníkov. Keď som si uvedomil, že celý tento reťazec je v koncoch, povedal som si dosť. Nechcem byť ten, kto túto firmu zlikviduje. Na tom sa podieľať nebudem.
Kedy ste začali uvažovať nad týmto krokom?
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.