Väčšina ľudí si myslí, že z chladiacich veží jadrovej elektrárne stúpa k oblohe horúca para. V skutočnosti to nie je pravda. „Nad vežami nie je para, ale aerosól, ktorý má 34 stupňov,“ rozpráva Michal Novosád, riaditeľ jadrovej elektrárne Mochovce.
Práve chladiace veže patria k dominantám atómových elektrární, hoci v zahraničí už také bežné nie sú. Príkladom je Francúzsko či Maďarsko, kde sa nachádza elektráreň Paks. „Na jednej strane čerpajú vodu z rieky a o kus ďalej zohriatu vodu vypustia do Dunaja,“ poukazuje na rozdiel Novosád. Voda, samozrejme, nie je rádioaktívna.
Kým veže v Mochovciach sú viditeľné z desiatok kilometrov, iný prípad sú už jadrové reaktory. Bežný človek sa k nim nemá šancu dostať, keďže v elektrárni panujú prísne bezpečnostné podmienky. Pred vstupom je niekoľko kontrol, ktoré sú možno prísnejšie ako tie na letisku.
HN dostali exkluzívnu možnosť nahliadnuť do reaktorovej haly tretieho bloku v Mochovciach, kde v týchto dňoch prebieha veľká odstávka, ktorá sa robí len raz za osem rokov.
Ako vyzerá reaktor? Dôležité sú aj štyri ženy
Modrá pracovná košeľa, nohavice, topánky, bezpečnostná prilba, okuliare a reflexná vesta. Približne takto vyzerá pracovný odev, ktorý musí mať každý, kto vstupuje do priestorov atómovej elektrárne.
Už v strojovni každého z diaľky vítajú Anna, Milka, Johanka a Helen – mená turbín. Oblečenie sa opäť mení pri príchode do primárneho okruhu, čiže tam, kde prebieha štiepenie atómu.
Dostať sa do týchto priestorov znamená prejsť sériu chodieb a schodísk. Zaujímavosťou je, že v elektrárni nie sú poschodia označené klasicky číslami, ale hĺbkou, kde sa človek nachádza.
V primárnom okruhu už zamestnanci nosia rovnaké žlté kombinézy, ktoré musia byť zapnuté až po krk. Okrem toho treba mať na nohách biele pracovné topánky, prilbu a ochranné rukavice.
K výbave pribúda dozimeter, na ktorom má svietiť nula. Dokonca aj spodnú bielizeň si treba pred a po návšteve reaktora vymeniť.
Pred vstupom treba prejsť aj niekoľkými kontrolami na rádioaktivitu, rovnaký úkon je nutné zopakovať aj pri odchode z jadrového bloku.
Okrem Novosáda HN spleťou chodieb a schodísk v elektrárni sprevádza aj Američan Richard Davis, ktorý je riaditeľ úseku jadrových elektrární v Slovenských elektrárňach.
„Predtým som pracoval prevažne v Spojených štátoch a v Spojených arabských emirátoch. Strategicky som hodnotil výkon vo viac ako 60 elektrárňach,“ hovorí Davis s tým, že za svoj život robil s dvoma typmi reaktorov. Varnými a tlakovodnými. Mochovce patria medzi tlakovodné. Aký je medzi nimi rozdiel?
„Pri varných sa voda prehrieva priamo v reaktorovej nádobe a vytvára paru, zatiaľ čo tlaková voda s vysokou teplotou sa prenáša do parných generátorov, ktoré potom vyrábajú paru na pohon turbíny,“ vysvetlil Davis.
Prečo je v atómke kľúčová voda
Ďalším z rozdielov je, že keď sa robí odstávka, riadiace tyče pri varných reaktoroch sa vyberajú zospodu a pri tlakovodných zvrchu.
Kľúčová odstávka aktuálne prebieha na treťom mochovskom bloku. Pri bežnej odstávke bloku sa jadrové palivo necháva v reaktore a vymení sa len vyhorená pätina paliva za nové. Životnosť paliva je jeden rok.
„Palivový cyklus trvá u nás rok, ale vo svete by ste sa stretli aj s 18- alebo 24-mesačným palivovým cyklom. Dĺžka závisí od množstva uránu 235, ktoré je v jadrovom palive. Nám to zatiaľ vychádza ekonomickejšie meniť každý rok,“ podotkol Novosád.
Pri aktuálnej odstávky žeriav z jadrového reaktora vyvezie ramenom všetkých 349 palivových kaziet. Palivo žeriav postupne vyváža do bazéna, ktorý je od reaktora oddelený stavidlom. To sa otvorí a kazety sa doň vložia pod vodou.
Všetky manipulácie s palivom, kde už prebehlo štiepenie, sa musia robiť v 10-metrovej hĺbke. Voda je totiž biologickou ochranou pred ožiarením. Ak by sa k použitému palivu priblížil človek, radiácia by mohla spôsobiť poškodenie zdravia.
Voda, ktorá chráni zamestnancov pred ožiarením, nie je úplne bežná z kohútika. „Naša voda je demineralizovaná, je to čisté H2O. Efektom je, že je extrémne priezračná a hĺbka vody klame. V takej čistej vode sa vám zdá 10 metrov ako dva metre,“ vraví Novosád.
Zaujímavosťou je, že pri presune použitého paliva je možne vidieť modré svetlo – Čerenkovov jav, kvôli ktorému voda v bazéne doslova ako keby žiarila na modro.
Úkaz objavil v minulom storočí ruský fyzik Čerenkov. Modré žiarenie sa objavuje, keď sa nabité častice pohybujú vo vode rýchlejšie ako svetlo.
Keď je všetko palivo vybrané z reaktora, môžu elektrárne pristúpiť ku kontrole, kvôli ktorej sa robí aj takáto veľká odstávka. Tou je revízia veľkej tlakovej nádoby.
Odborníci zisťujú, či je stále v takej istej kondícii, ako bola vyrobená. Od tlakovej nádoby sa odvíja aj celá životnosť atómovej elektrárne.
Palivo leží roky v bazéne
Prístroj preto skenuje celú nádobu a hľadá, či nenájde nedostatky. „Skenovanie robí automat obsluhovaný naším odborným personálom, nie ľudia. Robíme to každých osem rokov,“ doplnil Davis.
Okrem kontroly nádoby sa robia revízie aj armatúr, ventilov a iných komponentov. V elektrárňach hovoria, že naplánovanie jednej odstávky trvá dva roky. Bežná kontrola trvá 18 dní a rozšírená až 42.
„Naše odvetvie je podobné ako letectvo či zdravotníctvo, vyžaduje najvyššiu úroveň bezpečnosti. Máme nulový priestor na nebezpečné veci,“ upozornil Davis. Čo sa ďalej robí s použitým jadrovým palivom?
V mochovských bazénoch si poleží až päť rokov. Palivo však nikdy nevychladne, teplo a rádioaktivita v ňom časom postupne klesajú. Po piatich rokoch sa naloží do špeciálneho transportu a po železnici sa odvezie do medziskladu jadrového paliva v Jaslovských Bohuniciach.
Na druhej strane, keď je palivo čerstvé, aj manipulácia s ním vyzerá odlišne. Dokonca sme mohli od neho stáť len pár metrov a ožiarenie z neho nám nehrozilo. Dozimeter stále ukazoval nulu. „Keď je čerstvé, tak s ním manipulujeme v klasických overaloch a rukaviciach,“ vysvetľuje šéf Mochoviec Novosád.
Elektrárne si vedia palivo do svojich reaktorov sami poskladať. Novosád vraví, že na začiatku si kúpia len urán, potom ide na obohatenie a následne sa fabrikuje, čiže vyrobí palivovú kazetu. Dlhodobo sa poukazuje na to, že kľúčové obohacovanie uránu má v rukách ruský Rosatom.
„Nám nechodí urán, ale priamo do spracovateľského závodu na obohatenie, k nám príde už len finálny produkt. Každú jednu časť v palivovom cykle si vieme vyberať sami,“ opísal Novosád.
Po začiatku vojny na Ukrajine sa aj elektrárne začali pozerať po odlišných možnostiach dodávok jadrového paliva. Od roku 2028 by do blokov mohli odoberať palivo aj od americkej firmy Westinghouse, ktorá bude elektrárňam zabezpečovať fabrikáciu, čiže skompletizovanie finálnej palivovej kazety.
Kroky pred fabrikáciou si budú elektrárne stále robiť po svojej osi. V Mochovciach vravia, že im v princípe nezáleží na tom, kto vyrobil palivo. Dôležité pre blok je, aké má kazeta rozmery a koľko uránu je vnútri paliva.
Zmena po Fukušime
Vojna na Ukrajine neovplyvnila v elektrárňach len dodávky paliva, ale aj kritických komponentov. „Za posledné roky sme urobili viacročné zásoby náhradných dielov, ktoré potrebujeme na bezpečnú prevádzku. Spolupracujeme s viacerými dodávateľmi, aby sme získali alternatívne komponenty, ktoré majú rovnakú kvalitu,“ dodal Davis. Pochvaľuje si, že v jadrovom biznise funguje medzi elektrárňami aj solidarita.
Ak sa v špeciálnej zváračke pokazí jedna malá súčiastka, „kým ju stihnete objednať, tak zavoláte do Česka alebo Maďarska a oni nám vedia rovnaké zariadenie požičať,“ uviedol príklad americký expert.
Okrem zdieľania komponentov sa v biznise zdieľajú aj informácie. Tie sú rovnako kľúčové. Keď sa nejakej elektrárni stane niečo výnimočné, prevádzkovateľ o tom podá správu cez Parížske centrum WANO, aby sa informácia dostala do všetkých kútov sveta.
Keď takúto správu dostane elektráreň na Slovensku, odborný útvar ju preštuduje a položí si jednu zásadnú otázku. Môže sa to stať aj u nás?
„Spomínam si na správu o elektrárni Fukušima Daiichi v Japonsku v roku 2011, kvôli ktorej museli absolútne všetky elektrárne vo svete nakúpiť dodatočné havarijné dieselové generátory a čerpadlá, aby sa zvýšila ochrana elektrárne,“ upozornil Davis.
Pri odchode z jadrového bloku je potrebné opäť absolvovať sériu skenovaní a prezliekania. Na konci sa odovzdáva dozimeter, na ktorom svieti nula.
Tretí blok v Mochovciach patrí k najmladším jadrovým elektrárňam na Slovensku. Od spustenia v závere roku 2023 vyrobil približne sedem terawatthodín elektriny. Výroba však nie je konštantná. Davis nám na krivke ukazuje, ako sa zvyšuje a znižuje výkon tretieho mochovského bloku.
Keď sa znižuje výkon, hovorí sa tomu výroba podľa siete, aby sa vyrovnala rovnováha elektrizačnej sústavy. „Tretím blokom najviac stabilizujeme elektrickú sústavu a upravujem na ňom výkon najčastejšie,“ uzavrel.