Tak ako republika, aj väčšina tradičných slovenských veľkých podnikov a zamestnávateľov oslavuje svoje 30. výročie. Ešte pred osamostatnením sa totiž naše vtedajšie vládne špičky na federálnej úrovni rozhodli pre prechod spoločných majetkov do súkromných rúk.
Tak sa oficiálne už 1. novembra 1991 začala prvá transformácia štátnych podnikov na akciové spoločnosti formou neslávnej kupónovej privatizácie a neskôr aj dlhopisovej za vlády Vladimíra Mečiara.
Výsledok, do ktorého sa len na Slovensku v prvom kole zapojilo takmer 2,6 milióna a v druhom kole 3,4 milióna občanov, každý z nás pozná.
Privatizovateľný majetok na Slovensku v hodnote 385 miliárd korún bol „rozdaný do rúk ľudu“. Niektorí ho rozpredali a zabehnutý biznis pochovali, iní z neho profitujú dodnes a ďalší rýchlopečení akcionári pre svoju nevedomosť o svoj majetok prišli.
Až 71 percent všetkých kupónov totiž putovalo do 264 investičných fondov, ktoré sľubovali rýchle zhodnotenie, no mnoho z nich nevrátilo investorom ani vložené prostriedky.
Tu prichádzajú na scénu napríklad Harvardské fondy so šéfom Viktorom Koženým, ktoré sľubovali „istotu desaťnásobku“, no zmizlo z nich 16 miliárd korún.
Do rúk poctivých a slušných ľudí, no tiež podvodníkov a rýchlozbohatlíkov sa tak dostal malý aj veľký biznis, z ktorého pomerne veľká časť na našom území fungovala už od čias Rakúsko-Uhorska.
V týchto časoch totiž napríklad vznikla v Ladciach výroba portlandského cementu. Neskôr za socializmu u nás zas vzniklo množstvo strojárskych, zbrojárskych aj metalurgických fabrík, chemičiek či automobilových závodov.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 78% na dočítanie.
Zostáva vám 78% na dočítanie.