Hlasovať za Realitnú opachu roka môžete tu
Ak by ste niekedy na prelome 70. a 80. rokov navštívili obec Mojšova Lúčka, asi by ste mali pocit, že tam zastal čas. Schátrané domy, zanedbané verejné budovy či neudržiavaná infraštruktúra. Dôvod bol prozaický. Po druhej svetovej vojne sa súdruhovia rozhodli, že práve tu vyrastie nové vodné dielo. Na dedinu tak „uvalili“ stavebnú uzáveru a čakali. Čakali možno na vhodný čas, možno na to, kým z dotknutých pozemkov „vyženú“ aj to posledné, čo zostalo. A ak by aj nevyhnali, náklady na vysporiadanie neupravených a schátraných domov boli oveľa nižšie ako na začiatku.
Ako sa ukázalo, čakalo sa tri desaťročia. Definitívne rozhodnutie, že vodné dielo sa predsa len postaví, padlo na konci osemdesiatych rokov. Vtedy už v mestskej časti Žiliny bývalo zväčša staršie obyvateľstvo.
V roku 1994 sa tak začalo stavať nielen Vodné dielo Žilina, ale aj projekt s pracovným názvom „Nová Mojšova Lúčka“. Ten mal zahŕňať okrem asi 135 rodinných domov aj školu, škôlku, požiarnu zbrojnicu, kultúrny dom či ďalšiu občiansku vybavenosť. Plán bolo postaviť všetko, čo bolo v pôvodnej Mojšovej Lúčke.
Ako prvé začali stavať rodinné domy, tak aby sa obyvatelia stihli presťahovať k termínu spustenia diela. Dátum bol naplánovaný na rok 1997. Už tu nastali problémy. Stavitelia diela odkúpili staré domy od obyvateľov za šesťnásobok ceny. Nadhodnotenie malo slúžiť na to, aby si mohli dovoliť kúpiť nové. Odkúpená cena však nestačila. A nielen to. Miestni spomínajú aj na to, ako utekali pred veľkou vodou, keď začali spúšťať priehradu. „Ľudia ešte žili v chalupách, nestihli sa presťahovať do novej Mojšovej Lúčky, museli však utekať preč. Prišiel jeden šéf a povedal nám: budete sa sťahovať teraz v sobotu. Najvyšší čas, povedal som. Dajte nám päť chlapov, jednu Aviu a pôjdeme. Tak aj bolo,“ spomínal pre HN v roku 2005 Anton Kuba, bývalý skladník.