Každý týždeň vám prinášame profily najvýznamnejších ekonómov -- držiteľov Nobelovej ceny.
V dvadsiatej druhej edícii ekonomických Nobelových cien sa stalo prvý raz, že boli vyznamenaní až traja vedci. Prémiu si rozdelili traja Američania, experti z oblasti financií.
Harry Markowitz (1927) ako prvý prispel do teórie finančných trhov, konkrétne k rozhodovaniu domácností a firiem o portfóliu, za podmienok neistoty. Táto teória dokázala, ako je možné viacrozmerný problém investovania za podmienok neistoty do veľkého počtu aktív, z ktorých každé má odlišnú charakteristiku, redukovať na problém vzťahu iba medzi dvoma prvkami: medzi očakávaným výnosom a rozptylom výnosov portfólia. Markowitz ďalej poukázal na riešenie problému praktického výpočtu optimálneho portfólia ako na problém kvadratického programovania.
Hlavný prínos Williama Sharpeho (1934) predstavuje formulácia modelu tvorby cien kapitálových aktív (CAPM). Tento model vypovedá o tom, že portfólio s optimálnym rizikom pre finančného investora závisí len od toho, aké vyhliadky predpovedá správca portfólia pre jednotlivé aktíva, a nie od jeho vlastných preferencií ohľadne rizika. Model tiež indikuje, ako môže byť riziko kupované a predávané. Sharpov model sa stal základom modernej teórie cien finančných trhov.
Merton Miller (1923 -- 2000) spolu s nositeľom NC 1985 Francom Modiglianim etablovali a rozpracovali teóriu financií korporácií, riešiacu dva druhy problémov: vzťah medzi kapitálovou štruktúrou firmy a jej trhovou hodnotou plus vzťah medzi trhovou hodnotou firmy a jej politikou dividend. Miller dokázal, že pokiaľ môžu akcionári použiť trhy kapitálu pre realizáciu voľby medzi výnosom a rizikom, firmy nemusia prispôsobovať svoje rozhodnutia rôznym hodnoteniam rizika zo strany akcionárov. Firma môže najlepšie zaistiť záujmy akcionárov jednoduchým usilovaním o maximalizáciu svojej kapitálovej hodnoty.