Každý týždeň vám prinášame profily najvýznamnejších ekonómov -- držiteľov Nobelovej ceny.
Po desiatich rokoch bola Nobelovou cenou opäť vyznamenaná oblasť teórie hier. V roku 1994 ju trojica vedcov (Harsanyi, Nash, Selten) dostala za "rozpracovanie teoretického prístupu k jej analýze s neúplnými informáciami", tentoraz za "zvýšenie porozumenia konfliktu a spolupráce prostredníctvom rozboru tejto teórie".
Dvojica bádateľov, americký profesor Marylandskej univerzity Thomas Crombie Schelling (1921) a rodák z Nemecka Robert John Aumann (1930), profesor Centra racionality Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, pristúpila nezávisle od seba k rozhodujúcej otázke: prečo niektoré skupiny jednotlivcov, organizácií a krajín dosahujú úspech v podpore spolupráce, zatiaľ čo iné trpia konfliktami, zo stanoviska teórie interaktívneho rozhodovania, t. j. teórie hier.
Schelling vo svojej práci Stratégia konfliktu na pozadí pretekov v zbrojení v 50. rokoch minulého storočia podal svoje chápanie teórie hier ako jednotnej platformy spoločenských vied. Zdôraznil fakt, že jedna strana dokáže posilniť svoju pozíciu zjavným zhoršením svojich možností, čo znamená, že schopnosť odvety môže byť oveľa užitočnejšia než schopnosť odolať útoku a neistá odveta je spoľahlivejšia a účinnejšia než istá odveta. Schelling preukázal, že schopnosť potrestať útok môže byť v hrách dôležitejšia než schopnosť účinne sa brániť. Práve takéto postoje majú veľký význam pri riešení konfliktov. Schellingove aplikácie v mikroekonomických modeloch firmy a jeho analýza strategických záväzkov vysvetľujú celý rad fenoménov, od konkurenčných stratégií podnikov až po rozhodnutia politickej moci.
Aumann sa k predmetnej teórii dostal v súvislosti s bádaniami, v ktorých sa snažil pochopiť, ako sa mení strategické správanie racionálnych aktérov, keď spolu opakovane vyjednávajú. Dokázal, že v opakovaných hrách majú aj egoistickí aktéri veľké sklony na spoluprácu, pretože neriskujú potrestanie v budúcich kolách. Aumann ako prvý uskutočnil úplnú formálnu analýzu tzv. nekonečne opakovaných hier. Zistil, že v mnohých reálnych situáciách sa spolupráca v dlhodobých vzťahoch udržiava oveľa ľahšie než v jednorazových. Teória opakovaných hier zlepšuje pochopenie predpokladov spolupráce: prečo je komplikovanejšia, keď má veľa účastníkov a keď komunikujú nepravidelne, keď sa vzťahy rozpadávajú, keď je časový horizont príliš krátky. Aumann potvrdil zbytočnosť predpokladu úplnosti preferencií pre teóriu spotrebiteľskej voľby a dokázal existenciu rovnováhy pre kontinuum obchodujúcich. Bol prvý, kto pristúpil k rigoróznej analýze hier s otvoreným horizontom, ktoré sú účinným spôsobom opisu strategických interakcií.
Práce Schellinga a Aumanna majú vysokú aplikačnú hodnotu. Aumann, ktorý v máji tohto roku prednášal na Ekonomickej univerzite v Bratislave, túto skutočnosť vyjadril nasledovne: "Odborníci v teórii hier používajú matematiku ako nástroj na vlastné analýzy, v ktorých ide o správanie ľudí, zvierat či počítačov. Na konci musia vedieť svoje tézy a výsledky vyjadriť slovami. Matematika sama osebe nestačí. Kto sa pri výskume obmedzuje iba na vzorce, nie je to dostatočne zrozumiteľné pre každého. Platí to aj opačne: ak teoretik používa iba slová a nemôže ponúknuť žiadne dôkazy, nie je to presvedčivé."
Borislav Petrík, Ekonomický ústav SAV
StoryEditor