Každý týždeň vám prinášame profily najvýznamnejších ekonómov -- držiteľov Nobelovej ceny.
Všestranný francúzsky vedec fyzik, historik, národohospodár Maurice Allais (1911) sa stal nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu v jej jubilejnom dvadsiatom ročníku.
Vyrastal v chudobných pomeroch, otec mu padol v prvej vojne. Absolvoval polytechniku, pracoval v odbore baníctva. Postupne, pritom samostatne, originálnym spôsobom prispel k prehĺbeniu ekonomickej teórie: jeho priekopnícka práca sa týka teórie trhov, efektívnej alokácie zdrojov a peňažnej makroekonomickej dynamiky. (Allais bol prvým bádateľom oceneným Econ Nobel Price, ktorý nebol Američan, respektíve nepôsobil v USA.)
Inžinier Allais vychádzal z principiálnej požiadavky, aby ekonómia bola formulovaná s rovnakou matematickou rigoróznosťou ako prírodné vedy, predovšetkým fyzika. Na takomto základe vytvoril dielo analyzujúce trhovú ekonomiku kompletnejšie, s obecnejšou kvantifikovateľnou deskripciou, než publikovali vedci pred ním, respektíve od svojich súčasníkov (Brit Hicks, Američan Samuelson).
Jeho konkrétne príspevky prepojili teórie kapitálu a investícií s teóriou všeobecnej rovnováhy, zahrnuli výnosy z rozsahu do modelu všeobecnej rovnováhy. Uskutočnil jednu z prvých analýz teoretického určenia dopytu po peniazoch. Široký výskumnícky záber Allaisa sa prejavil aj v jeho štúdiách o rozhodovaní za rizika (tzv. Allaisov paradox). Dokázal ním, že teória maximalizácie očakávaného úžitku je v rozpore s empirickým pozorovaním ľudského správania.
Svoju koncepciu syntézy a exaktnosti tlmočil na záver svojej nobelovskej prednášky takto: "Špeciálne na mňa zapôsobila totožnosť problémov týkajúcich sa tvorby modelov a významu empirických dát v ekonómii a vo fyzike. Nič nebolo pre mňa viac poučné než konfrontácia medzi týmito zdanlivo odlišnými vedeckými odvetviami."