Keď vlani Výbor Švédskej akadémie pre udelenie ceny Sveriges Riksbank v ekonomickej vede na pamiatku Alfreda Nobela oznámil mená laureátov, odzneli aj takéto komentáre:
"Je to veľmi zaslúžené ocenenie. Všetci traja rozvinuli zásadnú ekonomickú teóriu, podľa ktorej sa riadia vlády mnohých krajín." (Profesor Michele Piccione, London School of Economics) a "Tohtoročnú Nobelovu cenu dostali traja matematici, ktorí evidentne nepochopili základný ekonomický princíp, podľa ktorého ľudia nepripisujú rovnakým veciam rovnaké hodnoty." (Profesor Thomas DiLorenzo, Maryland Loyola College)
Uvedené citáty stručne a jasne vyjadrujú ambivalentnosť ekonomických teórií a potvrdzujú platnosť aforizmu, podľa ktorého môžu Nobelovu cenu za ekonómiu získať vedci, ktorí zastávajú diametrálne rozdielne stanoviská.
Je tiež zaujímavé, že v zatiaľ poslednej edícii tejto ceny bol zaregistrovaný aj jej najstarší nositeľ -- storočný Leonid Hurwitz (1917), rodák z Moskvy aj najmladší -- Roger Myerson (1951), rodák z Bostonu. Tretím odmeneným bol Eric Maskin (1950).
Traja americkí profesori získali poctu za teóriu dizajnu ekonomických mechanizmov, ktorá predstavuje vedecké navrhovanie, vytváranie a rozpracovanie umelých pravidiel, cieľom ktorých je regulácia trhu v prípadoch neexistencie slobodnej dohody zúčastnených strán. Inicioval ju Hurvitz, keď skúmal optimálnu efektívnosť alokácie zdrojov. Jeho cieľom bolo dokázať, prečo centrálne plánovanie nemôže byť úspešné, paradoxne však dospel k návrhom nástrojov, ako napraviť nedokonalosti trhových síl.
Podstatou teórie dizajnu sú stimuly. Správanie jednotlivých aktérov je reálne podmienené tým, aké informácie si navzájom poskytujú. Tendencia vyťažiť pre seba maximum zapríčiňuje, aby sa účastníci navzájom klamali, respektíve zastierali svoje úmysly. Ako prinútiť subjekty na vzájomné poskytovanie presných informácií, bez ktorých je nemožné zorganizovať efektívny systém? Hurwitz pri riešení tohto problému dospel k takému komunikačnému systému, prostredníctvom ktorého si účastníci hry vymieňajú informácie buď priamo, alebo cez centrum, kde vopred dané pravidlá určujú, aké bude výsledné rozdelenie zdrojov, podľa prijatých signálov od účastníkov. Neskôr tento systém doplnil o motivačno-kompatibilný faktor. Ten vyjadruje skutočnosť, že dominantnou stratégiou každého hráča je poskytovať ostatným účastníkov, resp. komunikačnému centru, svoje informácie pravdivo.
Hlavným prínosom Maskina je doplnenie teórie optimalizácie teóriou implementácie stimulov. Aplikáciou Nashovho chápania rovnováhy vyriešil otázku implementačného problému, podľa ktorého vo viacerých ekonomických hrách existuje viac než jeden bod rovnováhy, z ktorých niektoré sú efektívnejšie ako iné. Maskin navrhol tvorbu takého mechanizmu, ktorého všetky dosiahnuteľné rovnováhy sú rovnako optimálne.
Myerson na základe originálneho matematického modelu dokázal, že netreba skúmať všetky možné inštitucionálne usporiadania, stačí analyzovať jednu z podmnožín, pričom ostatné možno derivovať. Svoje aplikované výskumy zameral hlavne na fungovanie monopolov.
Teória dizajnu ekonomického mechanizmu, riešiaca problémy optimálnej inštitucionálnej štruktúry spoločnosti, je v súčasnosti široko rozvetvená, pričom zasahuje do čoraz komplikovanejších vzťahov. Umožňuje stanovovať pravidlá a nástroje pre všetky druhy transakcií (od aukcií, cez predajne štátnych dlhopisov, až po prideľovanie emisných povolení v súlade s cieľmi Kjótskeho protokolu), pre regulačné modely (od určovania výšky daní, cez rozmiestňovanie adeptov na trhu práce, volebné systémy, až po mieru vládnych zásahov do ekonomiky).
Kritikmi teoretikov dizajnu sú najmä predstavitelia Rakúskej ekonomickej školy. Argumentujú nevyhnutným predpokladom výskumu interakcií slobodnej výmeny, podľa ktorého ľudia nepripisujú rovnakým veciam rovnaké hodnoty. Teorémy, ktoré počítajú s rovnakým motivačným efektom pre zúčastnené strany, tento poznatok ignorujú. Pretože, na rozdiel od umelých mechanizmov, trh dokáže zohľadniť aj tieto odlišnosti.
Všeobecne možno konštatovať, že efektívne fungujúca ekonomika je tá, v ktorej trh a inštitúcie sú v súlade, to znamená, že sa správajú spoločensky žiaducim spôsobom. Problém, ako nastaviť takýto fungujúci systém, je predmetom skúmania nielen laureátov Nobelovej ceny za rok 2007.
Malá prognóza
Jubilejnú 40. ekonomickú Nobelovku udelia budúci týždeň. Takže kto sa z nej poteší? Bude to "permanentný" čakateľ, univerzálny americký národohospodár Paul Krugman? Alebo Švédka Lena Edlundová (ekonómia sociálnej mobility) či Američan Eugene Fama (efektívnosť trhov) alebo azda jeho krajan, ekonometrik Christopher Sims, možno Francúz Jean Tirole (teória hier), či nebodaj americky politizujúci ekonóm Jeffrey Sachs? Alebo výbor, ako zvyčajne, prekvapí niekým úplne iným?