Vstup Slovenska do Európskej únie vyvolal pred niekoľkými rokmi obavy, že bruselskí úradníci nám zatrhnú domáce zakáľačky. Brusel však nič podobné nechystal. Zabíjačky prasiat, kurčiat, králikov, oviec a kôz sa môžu robiť neobmedzene, pokiaľ ich mäso vlastník nepredáva do obchodnej siete. "Túto oblasť neupravuje žiaden predpis, ani harmonizácia s normami EÚ. Ak si niekto čerstvé mäso z dochovanej svinky uloží do mraziaka alebo narobí z neho výrobky, je to jeho súkromná vec. Ak majiteľ ponúka zo svojej zabíjačky druhým napríklad klobásky, zostáva celkom na nich a ich osobnom riziku, či ich zjedia. Ak sa však mäso dobre spracuje, nepredstavuje žiadne riziko," informuje Martin Chudý zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Jediné čo mohlo podľa neho hroziť po stránke zdravia zvierat, bol klasický mor ošípaných, ten však zlikvidovali. "Nespomínam si, že by sme museli riešiť nejaký problém okolo zabíjačiek," dodal. Domáce zakáľačky nebývali vždy takou jednoduchou úradnou záležitosťou. Napríklad v rokoch 1930 až 1955 platilo, že ak chcel roľník zabiť dochovaného brava, potreboval na to povolenie. Dostal ho, len ak si splnil povinnosť odovzdať štátu príslušný počet vajíčok, mlieko, obilniny, či zemiaky. Ako napísali nedávno Podvihorlatské noviny, roľník v tých časoch musel zo zakáľačky odovzdať podľa početnosti rodiny a váhy prasaťa aj prikázané kilá masti, časť bravej kože a kostí. Samozrejme, že dôsledkom boli utajené chovy a zabíjačky. Každá čierna zakáľačka sa preto odohrávala v noci, za oknami zakrytými dekou. Stávalo sa, že vďaka udavačom dostal gazda veľký postih, vrátane súdu, pokút či konfiškácie mäsa. Z pomsty udavačovi potom nahádzal nepoužiteľné časti prasaťa k jeho domu, aby mu tam ráno nalietali straky a vrany.