Keď sa približujeme od dediny Skýcov k cieľu našej cesty, pneumatiky redakčného auta sa kĺžu po starobylých dejinách. Podložie cesty je tak trochu národnou kultúrnou pamiatkou. Tvoria ho kamene z neďaleko stojaceho hradu Hrušov, ktoré plienili tak cisárske vojská, ako aj novodobí barbari. Tí okrem iného zvážali nákladiakmi materiál na stavbu miestneho kaštieľa.

Už len zísť z asfaltky a zaparkovať. Stačí pár desiatok minút chôdze do mierneho kopca a pred zrakmi sa nám odhalí hrad v plnej kráse. Ešte pred 25 rokmi by sa nám takýto pohľad nebol naskytol. Hrad škrtili náletové dreviny a k nebu sa zúfalo naťahovali len hroty niekdajších veží.

Pred zrúcaninou nás očakáva mohutný chlap a hneď nás nekompromisne vedie do jej útrob: „Len poďte, poďte, ukážem vám niečo výnimočné! Tristo rokov to tu bolo, nevedeli sme o tom, ale veľmi sme si to priali!“

V galérii si pozrite práce a aj šikovných brigádnikov, ktorí ako hovoria samotní majitelia, s obnovou hradu aj oni sami rástli: 

Pri vstupe do hradu čosi majstrujú ľudia v montérkach. Dozvedáme sa, že obnovujú pôvodný vstup. Neskôr sa k nim pridajú tesári a z podkladov výskumov pamiatkarov i statikov vyrobia dubový most. Budú ho niesť obnovené piliere. Presne tak ako v minulosti.

„Chápete, po 300 rokoch budú môcť ľudia vidieť repliku brány zo 16. storočia. Zároveň sa prejdú po drevenom moste, nie po nejakom násype či trubkách z lešenia,“ zdôrazní náš sprievodca a slastne si povzdychne: „Som taký šťastný.“ Nie div. Objav pôvodného vstupu je vyvrcholením 21 rokov trvajúcej činnosti jedinečných záchrancov.

Od prijímacích skúšok k sobášu

Mužom, ktorý Hrušov vytŕha z priepasti zabudnutia, je učiteľ dejepisu Jozef Blaho. Nie je v tom však zďaleka sám, jeho pravou rukou je Stanislava Blahová, takisto pedagogička. Príbeh oboch manželov je rovnako strhujúci a podivuhodný ako samotný príbeh hradu.