Dnes sú súčasťou absolútne štandardnej výbavy a to aj tých najdostupnejších vozidiel – stierače. Zabezpečujú nielen dobrý výhľad v daždi, kedy z čelného alebo tiež zadného okna stierajú vrstvu vody, ale v zimných mesiacoch nás zbavujú snehových vločiek vo výhľade vodiča či nánosu špiny, ktoré na čelné okno vymršťujú ostatné pred vami idúce vozidlá v sychravom počasí.
Ak však budete stierače používať nesprávne, napríklad nimi odhŕňať veľké množstvo snehu z čelného alebo zadného okna, prípadne za ich pomoci odpratávať taktiež zmrznutý sneh, môžete poškodiť aj motorčeky alebo ohnúť rameno. Vtedy už je nutná komplikovanejšia návšteva servisu a výmena drahších komponentov.
Počas svojho života sa Andersonová (1866 - 1953) presadila najmä ako podnikateľka. Investovať do vlastných plánov sa jej podarilo aj vďaka majetku, ktorý zdedila po otcovi a spravovala ho spolu so svojou sestrou a matkou. Okrem toho, že s rodinou nechala postaviť apartmánový dom Fairmont Apartments v Birminghame v štáte Alabama, prevádzkovala aj ranč s dobytkom a vinicu v kalifornskom meste Fresno.
Keď sa na jednej zo svojich ciest vybrala v roku 1902 na výlet do New Yorku, počas jazdy v električke si všimla, aké veľké problémy spôsobuje šoférovi odstraňovanie snehu a mrazu z predného skla. Nástrahy počasia totiž v tom čase riešili vodiči nebezpečným spôsobom, ktorý navyše výrazne spomaľoval celú dopravu.
Buď jazdili s otvorenými oknami a rukami utierali zo skiel nečistoty, alebo vozidlo jednoducho zastavili a následne sklá ručne vyčistili. Niet sa preto čomu čudovať, že takýto spôsob bol nebezpečný a pre ostatných účastníkov cestnej premávky znamenal zdržanie. Po návrate do Birminghamu teda začala Andersonová vytvárať návrh zariadenia veľmi podobného modernému stieraču čelného skla.
Po tom, ako nechala vyrobiť model pozostávajúci z výkyvného ramena potiahnutého gumou, naň 10. novembra 1903 získala aj patent. Zariadenie tvorila aj páka, ktorú mohol vodič ovládať zvnútra vozidla. Vďaka nej sa odpružené rameno s gumou pohybovalo po čelnom skle a ešte predtým, ako sa vrátilo do pôvodnej polohy, stihlo z povrchu skla odstrániť kvapky dažďa či snehové vločky.
Mary Andersonová však nedokázala nikoho presvedčiť, aby jej nápad pretavil do sériovej výroby. Všetky spoločnosti, ktoré oslovila, odmietli jej vynález z obavy z nedostatočného dopytu. V čase, keď požiadala o patent, neboli totiž autá ešte veľmi populárne a tak patent pomaly odchádzal do zabudnutia. Ľudia si ju dokonca kvôli tomuto nápadu doberali, mnohí si totiž mysleli, že pohyb stieračov bude pozornosť vodičov rozptyľovať.
Odradená vynálezkyňa, prestala výrobok presadzovať a po 17 rokoch jej patent (v roku 1920) vypršal. V tom období sa však predaj automobilov prudko rozšíril a teda aj dopyt po stieračoch, čo umožnilo korporáciám a iným podnikateľom presadiť pôvodný koncept Mary Andersonovej.
Stierače čelného skla tak napokon prispôsobili na použitie v automobiloch a v roku 1922 začala spoločnosť Cadillac montovať stierače ako súčasť štandardnej výbavy svojich vozidiel. Hoci Američanka počas svojho života nedostala za svoj vynález žiadne peniaze, uznania sa napokon dočkala posmrtne v roku 2011, kedy bola uvedená do americkej siene slávy vynálezcov (National Inventors Hall of Fame).