Aké bolo vaše knižné turné po Českej republike?
Zdá sa, že sme navštívili aj miesta, ktoré nepozná ani veľa miestnych. Ak teda Česi vidia náš cestovný plán, občas hovoria, že tam ešte neboli (program amerického prozaika zahŕňa desiatky zastávok od Slaného po Sedlčany, pozn. red.). Ale pri tomto turné nešlo o bežné čitateľské besedy, autorské čítanie alebo autogramiádu. Sprevádzala ma dvojica českých hercov, ktorí naštudovali scénky z prvej a druhej knihy mojej trilógie. Počas deväťdesiatminútového predstavenia robíme spolu aj improvizácie, pre ktoré vymýšľam nové príbehy.

​Vraj do tej šou zapájate aj publikum...
Ja iba po česky poviem „Ospravedlňujem sa, že neviem po česky“ a vysvetlím, že potrebujem, aby mi niekto pomohol prekladať. A keď sa niekto prihlási, tak ľuďom poviem, aby môjmu tlmočníkovi pomohli, takže diváci medzi sebou spolupracujú a rôzne sa dopĺňajú. Pár večerov sme si aj spoločne zaspievali. Publikum na to síce spočiatku veľmi nereaguje, ale rozprávam im o slove „Aleluja“, potom na melódiu Ódy na radosť spievam len la-la-la (notuje hymnu Európskej únie, pozn. red.) a nakoniec to nahradíme tým „Aleluja“. To už sa niektorí ľudia v publiku rozospievajú a ja ich potom presvedčím, že predsa nebudeme spievať posediačky, takže s divákmi na záver vytvoríme naozajstný spevácky zbor v stoji. Toto všetko je však možné len vďaka vašej výnimočnej národnej povahe. V Amerike by to takto nešlo.

Ako vlastne vzniklo takéto zvláštne puto medzi americkým spisovateľom a stredoeurópskymi čitateľmi?
Po nežnej revolúcii v roku 1989 začala v tejto krajine slobodne vychádzať aj anglo-americká literatúra a súkromní vydavatelia, v mojom prípade Argo, sa v denníku New York Times pozreli na rebríček najpredávanejších autorov, kde som mal vtedy dve svoje knihy (Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole – vyšla roku 1988 a Už horela, keď som si do nej líhal – vyšla v roku 1991, pozn. red.). Kúpili autorské práva bez toho, že by možno vedeli, o čom tie najpredávanejšie knihy sú. Ja som predtým v Čechách nikdy nebol, ale mal som obrovské šťastie na svoju vtedajšiu vynikajúcu českú editorku Evu Slámovú, ktorá nielenže ma do Československa pozvala, ale keď sa z nás stali blízki priatelia, podporila aj moje autorské plány. Chcel som si vtedy popri kratších prozaických útvaroch vyskúšať román. A Eva jednoducho povedala: „Tak ho napíš!“

Americkí vydavatelia by sa na to pozerali inak?
Celkom iste. Ak máte s niečím úspech, chcú od vás, aby ste ho znova a znova opakovali. Takže keď navrhnete, že by ste radi skúsili román, oni povedia: „Kdeže, nič také. Potrebujeme ďalšiu knihu o materskej škole.“ Tu ma ako autora oveľa viac rešpektujú. Môžem písať poéziu, úvahy alebo poviedky a nakladateľ o tom so mnou bude diskutovať, zatiaľ čo v Amerike sa ľahko ocitnete v jednom šuplíku a v tom vás chcú mať navždy. Tento stav je teraz v amerických nakladateľstvách výrazne ovplyvňovaný internetovým obchodom Amazon.

Ako ho Amazon podľa vás uplatňuje?
Amazon ...