Keď sa niekdajší minister zahraničia Veľkej Británie Arthur Balfour spýtal bystrého plukovníka Marka Sykesa aký druh dohody by rád vyjednal s Francúzskom, dostal túto odpoveď: "Rád by som načrtol líniu od písmena 'e' v mene mesta Acre k poslednému 'K' v názve mená Kirkúk." Sykes mal na mysli dnešné pobrežné mesto Akko v Izraeli a Kikrúk v Iraku. V máji 1916, keď bola ešte prvá svetová vojna v plnom prúde a osmanská ríša v nej stála na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska, to Sykes spolu s francúzskym diplomatom Françoisom Georgesom-Picotom realizovali v podobe tajnej dohody, ktorá sa po nich volá.
Ako píše agentúra AFP, dohoda zostala len na papieri, ale mala geopolitický vplyv, ktorý je citeľný ešte po sto rokoch. Tajné vyjednávania začali v novembri 1915 spolu s úsilím otvoriť vo vojne nový front a čeliť svätej vojne, ktorú vyhlásil osmanský kalif podporovaný Nemeckom. V rámci týchto prvých rokovaní vyvolal britský vysoký komisár v Egypte Henry McMahon vo vládcovi Mekky Husajnovi bin Alím nádej na budúci nezávislý arabský štát. Francúzsko i Británia mali v regióne dobrú pozíciu - Francúzsko vďaka svojmu ekonomickému a kultúrnemu vplyvu v Levante, Británia v Egypte, ktorý Londýn okupoval od roku 1882.
Oklamaní Arabi
Keď Sykes nakreslil svoju povestnú čiaru na mape, mala oblasť severne od nej padnúť (po rozpade Osmanskej ríše) pod vplyv Francúzska, oblasť na juhu Británie. Modrá - francúzska - zóna zahŕňala dnešný Libanon, pobrežie Sýrie a časť Turecka. Červeno označená britská zóna zahŕňala južnú Mezopotámiu, teda Irak vrátane Bagdadu a ďalej stredomorské prístavy Haifa a Acre. Medzi mal vzniknúť arabský štát alebo konfederácia arabských štátov pod francúzskou a britskou ochranou. Palestína vrátane Jeruzalema, vyznačené hnedo, mali mať medzinárodnú správu. Počítalo sa aj s Ruskom a Talianskom - Rusko malo získať časti Turecka a Bospor a Dardanely, Taliansko časť dnešného Turecka.
V dobe revolučnej ruskej vlády v roku 1917 bola dohoda vyzradená. V skutočnosti popierala McMahonov sľub Husajnovi o arabskom štáte, ktorý mal vzniknúť výmenou za arabskou pomoc britským silám proti osmanskej ríši. "Obaja muži - Sykes a Picot - o sľube arabskej nezávislosti pomlčali. Oblasť ponúknutú britským komisárom rozdelili na dve časti," napísal James Barr vo svojej knihe Čiara v piesku.
Do hry vstupuje ropa
Línia nebrala ohľad na územné, etnické ani náboženské väzby obyvateľov a vyvolala nevraživosti. Stala sa predmetom tvrdej kritiky - Arabi neprestali snívať o jednotnom štáte, Kurdi o autonómii. Rok po vzniku tejto zmluvy Balfourova deklarácia priznala Židom právo na národný štát, s čím Sykes ani Picot nepočítali. A ako povedal historik Henry Laurens, ruská revolúcia v roku 1917 a vstup USA do vojny zmenili pravidlá hry. Vojna sotva skončila, keď premiéri Francúzska a Británie George Clemenceau a David Lloyd George jediným rozhovorom zmluvu zmenili. Do delenia prehovorila ropa. Francúzsko sa v rozhovore vzdalo Palestíny a oblasti Mosulu, čo Laurens označuje za rozhodujúci moment pre rozdelenie Blízkeho východu.
Na konferencii v San Reme v roku 1920 bola schválená dohoda zabezpečujúca mandát nad Palestínou a dnešným Irakom Británii. Francúzsko získalo mandát nad Libanonom a Sýriou. V roku 1922 mandát potvrdila Liga národov.
Profesor prestížnej univerzity College de France Henry Laurens upozornil, že v rokoch 1916 až 1922 prešla Sykesová-Picotova dohoda zmenami, takže pôvodná mapa má so súčasnou situáciou málo spoločného. Dohode sa často vyčíta, že rozdelila arabský svet, ale v skutočnosti pôvodný text len predvídal vytvorenie "jedného alebo viacerých arabských štátov" v oblasti vplyvu Francúzska a Británie. Nehovorí o židovskom štáte, ani o Libanone. Palestína a Mosul mali byť pod vplyvom Francúzska, ale Francúzsko sa ich vzdalo v roku 1918 pod tlakom Británie. Pre terajšiu mapu bola rozhodujúca Liga národov, ktorá potvrdila britský mandát v Palestíne, Transjordánsku a Iraku, francúzsky v Sýrii a Libanone. Tým sa zrodili tieto moderné štáty.
Náhodné teritoriálne rozdelenie
Historik a autor Atlasu Blízkeho východu Jean-Paul Chagnollaud, ktorý sa venuje koreňom blízkovýchodných konfliktov, povedal, že Sykesova-Picotova dohoda vyvoláva v národoch Blízkeho východu kolektívny pocit poníženia. Po desaťročiach vyvstali nové problémy, ale v určitom zmysle všetky vznikli kvôli tejto zmluve.
S tým však Laurens nesúhlasí. Blízkovýchodné krajiny by sa podľa neho mali prestať vydávať za obete. "Aj keď arabskí nacionalisti odsudzujú tieto náhodne načrtnuté hranice, seriózne ich nikto nikdy nespochybňoval, pretože všetkým vyhovovali," povedal. Súčasná nestabilita je podľa Laurensa výsledkom zvrátených politických systémov, čo udržuje oblasť pod vplyvom regionálnych a medzinárodných mocností.
Chagnollaud sa domnieva, že najviac Sykesova-Picotova zmluva poškodila Palestínčanov a Kurdov. "Národom bolo vnútené náhodné teritoriálne rozdelenie, ale zabudlo sa na ich identitu. Vznikli tak štáty bez národa ako Jordánsko alebo národy bez štátov," povedal. Poslednou ranou pre Palestínčanov bola Balfourova deklarácia z novembra 1917 vyjadrujúca britskú podporu vzniku židovského štátu v Palestíne. "Sykesova-Picotova zmluva vnútila národom hranice a treba jasne povedať, že je teraz na národoch, aby si vynútili svoju vôľu a vytvorili štáty," hovorí Chagnollaud.
Keď v roku 2014 Islamský štát vyhlásil v častiach Sýrie a Iraku kalifát, vyzeralo to, že títo radikáli búrajú hranice medzi oboma krajinami. Ich vodca abú Bakr Bagdádí hovoril o "konci hraníc daných Sykesom a Picotom". Laurens je ale iného názoru. "Sykesovu-Pikotovu dohodu to neruší, naopak potvrdzuje, pretože územie tejto extrémistickej skupiny zodpovedá zóne, ktorá bola určená Francúzsku," povedal.