"Ako je možné, že človek ako vy, ktorý je inokedy priam posadnutý snahou o poznanie detailov, potreboval v tomto prípade päť mesiacov času, aby nás informoval o tých hrozných fotografiách z väznice Abu Ghraib?" opýtal sa člen amerického Kongresu Gene Taylor z Mississippi. Táto otázka triafa ministra obrany Donalda Rumsfelda priamo do srdca. Je však len jednou z mnohých, na ktoré ani Rumsfeld, ani Bushova vláda nedokážu odpovedať. Prečo sme podcenili iracký odboj? Prečo sme zle odhadli silu vojenských jednotiek a množstvo potrebných financií? Prečo naše povojnové plány tak žalostne stroskotali? Vlastne za celou irackou politikou prezidenta Georgea W. Busha stojí jeden obrovský otáznik.
Kto sa snaží dopátrať pravdy -- a takých ľudí je čoraz viac, narazí vždy na jedno meno. Na meno Donalda Rumsfelda. Sedemdesiatjedenročný minister obrany bol tým, kto iracké ťaženie plánoval do posledných podrobností, i tým, kto sa dal oslavovať po bleskovom vojenskom víťazstve. Strhol na seba aj povojnové plánovanie. Preto nikto nesymbolizuje politické stroskotanie Spojených štátov v Iraku viac ako práve on. Pred rokom bol ešte mediálnym hrdinom. Bulvárne noviny People ho označili za muža, ktorý patrí medzi sexuálne najatraktívnejších. Teraz sa jeho meno skvie na titulnej fotografii britského magazínu Economist. V pozadí scéna z týrania zajatcov, v popredí nápis: "Rumsfeld, odstúp."
Keď v piatok na začiatku šesťhodinového maratónu vypočúvania šéf Pentagónu vstúpil do zasadacej miestnosti číslo SD-106 amerického Senátu, pôsobil napäto a nervózne. Obklopený hŕstkou generálov takmer v pochodovom tempe smeroval k lavici svedkov. Niektorí senátori mu bez slova potriasli pravicou, iní radšej pohľady upierali do nekonečna. Popri nich šiel muž, ktorý má veľa moci, ale málo priateľov.
Rumsfeld si uvedomuje, že v tejto chvíli nejde len o jeho vlastný politický osud, ale aj o obraz USA vo svete. Spočiatku mlčal. Teraz musí hovoriť. Musí objasniť, ako k tomu všetkému mohlo vôbec dôjsť. Ešte pred objasnením vyslovuje ospravedlnenie svojho druhu: "Cítim sa strašne kvôli všetkým tým veciam, ktoré sa diali s irackými zajatcami," hovorí prerývane a so zvesenou hlavou. "Ako minister obrany preberám na seba plnú zodpovednosť." Rumsfeld sľubuje dôkladné vyšetrenie všetkých okolností, tvrdé potrestanie vinníkov a vyplatenie odškodného obetiam.
Starý politický taktik však vie aj to, že dnes na tomto mieste ide tiež o osud celej vlády. Podľa posledných prieskumov verejných mienky je podpora prezidenta Busha taká nízka, ako už dávno nie, pohybuje sa pod päťdesiatimi percentami. Šesť z desiatich voličov sa domnieva, že vývoj v Iraku sa vymkol akejkoľvek kontrole. Rumsfeld kurz vlády obhajuje: "Sme na správnej ceste."
Prvý vážny atak od senátorov neprichádza z opozičného tábora demokratov, lež z vlastných republikánskych radov. K slovu sa hlási arizonský senátor John McCain. "Kto velil pri výsluchoch vo väznici Abu Ghraib?" znie jeho naliehavá otázka. McCain cieli na citlivé miesto, je už všeobecne známe, že "ktosi neznámy" podriadil vojenskú políciu pod komando tajnej služby.
Za normálnych okolností by Rumsfeld agresívne zakontroval. Teraz si to nemôže dovoliť, hniezdi sa na stoličke a radšej mlčí. A to je len začiatok. Streľba z ťažkých zbraní ešte len nasleduje: Edward Kennedy, Robert Byrd, Jack Reed, Hillary Clintonová. Demokrati vo vyšetrovacom výbore už dávno čakali na to, aby si posvietili na tohto arogantného politika. Rumsfeld rovná sa Irak a Irak rovná sa Bush -- tak znie účet opozície vystavený vo volebnom roku.
Minister sa nemôže vyhnúť ani osudovej otázke: "Nedomnieva sa, že by jeho odstúpenie pomohlo obmedziť škody na dobrom mene Ameriky?" Rumsfeld odpovedá sucho: "To je možné." (hn/gaf)