Severná Afrika má niekoľko pokladov. Sú také, ktoré pozná každý, a sú také, ktoré ľudia spoznajú, až keď navštívia jednu z jej krajín. V horách Veľkého Atlasu sa ukrýva poklad, ktorý Maročania nazývajú Berberi. Sú to pôvodní obyvatelia severnej Afriky. Ísť do Maroka a nenavštíviť týchto zvláštnych ľudí je hriechom. My sme si túto šancu nenechali ujsť. Samozrejme, ako vždy sa naša cesta začala trošku exhibicionisticky.
Smelý zajko v Afrike
Docestovali sme do vnútrozemia, do historického mesta Marrakéš. Je to zastávka, ktorú by ste nemali obísť. Okrem toho, že je to významné historické mesto, nachádza sa pri marockých veľhorách -- Veľkom Atlase. V týchto horách žijú izolovane Berberi. Za nimi viedli naše kroky po príchode do Marrakéšu. Ešte v deň nášho príchodu sme si zisťovali v cestovných agentúrach, koľko stojí výlet s vlastným šoférom do doliny Valleé de l´Ourika. Táto dolina je turistami dennodenne vyhľadávaným miestom. Nachádza sa tam krásna príroda, čistá rieka a v pozadí údolia zasnežené vrcholky Veľkého Atlasu.
V každej agentúre nám povedali, že jeden deň by nás vyšiel na 600 dirhamov na osobu, čo je v prepočte 1 800 korún. Pre dvoch táto "autoturistika" nie je lacnou záležitosťou. Preto sme na druhý deň ráno išli na rušné námestie a pýtali sa taxikárov, či by nás tam nevzali. Odrazu sa pri nás vynoril Maročan v obleku, a povedal nám, že nám to všetko vybaví za 500 dirhamov pre oboch. Záhadne nás najprv vzal k telefónnym búdkam, odkiaľ si zavolal. Potom nás vzal do casby -- opevneného sídla Maročanov v centre mesta ("sto" ľudí na štvorcový meter, úzke uličky a všetci sú si tam rodina). Nakoniec nás vzal na privát, teda ubytovanie v marockom dome. Tam nás nechal.
Vrátil sa o desať minút a dotiahol nás k autu so šoférom, s ktorým sa pred nami ešte aj pohádal. Nebolo nám všetko jedno... Keď sme už sedeli v aute, tradične sme posielali esemesku nášmu priateľovi na Slovensko: "Ahoj Edo, ideme na výlet do Valleé de l´Ourika, boli sme v hoteli www.xy.ma, vezieme sa v taxíku, ktorý má security čísla okien XY, a ŠPZ-ku XY, no tá je určite viackrát menená. Ak sa neozveme do 19. hodiny, volaj na ambasádu do Rabatu. Ďakujeme."
Berberi ako z rozprávky
Šofér nás teda vezie do údolia. Dvakrát zhovorčivý nie je. Ani úsmev mu nič nehovorí. Z okien pozorujeme nespočetné obchodíky s berberskými suvenírmi lemujúce cestu. Všade predávajú to isté. Berberskú keramiku, ktorá je veľmi jednoduchá alebo koráliky, sošky, talizmany... Ak nízke domčeky alebo stany nie sú obchody, tak sú to reštaurácie. V každej väčšej zákrute stoja Maročania s troma ťavami. Čakajú na turistov, ktorí im pre jednu fotku na ťave dajú od desať do sto dirhamov. Všetci sa tu poznajú. Dokonca i náš šofér sa zdraví s okoloidúcim Berberom. Rozpoznáte ich podľa oblečenia. Muži majú burnous -- dlhú bavlnenú košeľu s rozkošnou kapucňou. Vyzerajú ako z rozprávky. Ženy chodia zahalené iba sčasti a  telo si zdobia tetovaním.
Prišli sme do údolia. Náš šofér nám dohodil akéhosi sprievodcu, ktorý nás má zaviesť k miestnej atrakcii -- veľkému vodopádu. Všetci sú z toho paf, no my sme zistili, že na Slovensku máme v Slovenskom raji asi päť takýchto vodopádov. Teda žiadne ovácie. Cestu k vodopádu sme si vyšliapali popri domčekoch. Každý z nich sa tvári ako reštaurácia. Ponúkajú marocký zelený čaj s mätou a na zahryznutie ich tradičné jedlo tajine. Toto jedlo sa pripravuje v špeciálnych hlinených nádobách. Skladá sa so zemiakov, jahniaceho mäsa a zeleniny. Žiadne veľké umenie.
Spomínané ovácie nastanú až pri výhľade z kopca na susedné vrchy. Na nich sú rozsypané mystické obydlia Berberov. Hlinené domčeky, ktoré sú nízke, lebo časť  domu sa nachádza v zemi. Izby v zemi majú stabilnejšiu teplotu. To sa pri veľkých teplotných rozdieloch, ktoré tu panujú, dosť cení. Aj tu vo výške 5 000 metrov nad morom (to tvrdí náš sprievodca) predáva na kamennom pulte Berber šperky. Zaujal ma náramok. Bola to chyba! Pol hodiny sme strávili s týmto dedkom a dohadovali si cenu. Najprv chcel päťsto dirhamov za jeden. Napokon nám predal štyri za dvesto! U nás by obchodníka "porazilo", že to predal tak pod cenu. My však starčeka zanechávame v príjemnom stave eufórie z vyjednanej ceny.
"Sejf" jedlo
Vrátili sme sa do údolia. Náš sprievodca si vypýtal za hodinovú prechádzku toľko, čo zarobí robotník v zime na stavbe za štyri hodiny. Hneď sme ho zrušili. Dali sme mu polovicu, s čím nebol zjavne spokojný. Aj preto nás neodprevadil k autu, kde čakal náš šofér. O sumu sa totiž musel deliť aj s ním.
V Maroku všade funguje spoločný biznis. Ja ti dohodím klientov, ty mi dáš percento. Nášho šoféra to veľmi rozčúlilo. Z nás nemá nič. Nechceme sa fotiť na ťave, nekupujeme suveníry a aj sprievodca mu z jeho podielom ušiel. Teda žiadne peniaze mu do jeho peňaženky netečú. Chudák, on len nevie, že je vždy na zlom mieste. Cestou späť sa ešte zastavíme v dedinskej berberskej reštaurácii. V cafe restaurant, ako sa nazýva, podávajú iba zelený čaj a tajine, teda široký výber! Pýtame sa turistov, ktorí dojedli, či je jedlo sejf, bezpečné. Tvrdia, že áno. Dali sme si, o hodinku nato mi bolo trochu nevoľno. Žiadna tragédia, no už spôsobil pocit, že som sa mohla priotráviť...
Naspäť do Marrakéšu sme sa vrátili po šiestich hodinkách. Tu si teda prenajmete šoféra s autom na celý deň za 1 500 korún. Ak ste šiesti, tak vás to vyjde výhodne. Bežne sa tu v taxíku rozvážajú siedmi ľudia. Je to ekonomické. V Maroku je možné čokoľvek.