Nestíhate. Hoci v práci šliapete na plný plyn, domov sa chodíte akurát vyspať. Aj to sa v noci budíte, aby ste si porobili poznámky nevyhnutných úkonov a termínov, ktoré vás čakajú nasledujúci deň. Bez mobilu sa nepohnete ani na krok, aj jeho tridsaťsekundové hľadanie vás vydesí na smrť. Jedlo je pre vás len nutné zdržanie, a tak bagetou z fast foodu zapratávate svoj žalúdok a klávesnicu svojho počítača. Dátum narodenín milovanej osoby je pre vás neznámy pojem podobne ako dovolenka. A keď sa už na ňu dostanete, opäť vám po rozume behá len práca a neprijaté e-maily...
Našli ste sa v týchto riadkoch? Tak potom môžete uvažovať, či ste vorkoholik, alebo trebárs „len“ hypotekárny otrok. Definovať posadnutosť prácou nie je jednoduché. Priekopník vo sfére vorkoholizmu, americký terapeut Bryan E. Robinson, poskytuje pomerne jednoduchú navigáciu: „Ťažko pracujúci bude sedieť za svojím pracovným stolom a premýšľať o lyžiarskom svahu. Vorkoholik na lyžiarskom svahu bude premýšľať o práci.“
Temná stránka slobody
Nadmerné trávenie času prácou však nie je nový fenomén už ani na Slovensku. Jeho príčiny v našich končinách môžeme podľa známeho českého kouča a zakladateľa GrowJOB Institute Petra Ludwiga hľadať v čase po revolúcii. „Sloboda nám pribudla nielen v spoločnosti, ale aj na pracovisku. Najmä za posledných desať-dvadsať rokov sme dostali väčšiu voľnosť napríklad v tom, že si môžeme sami naplánovať poradie úloh, môžeme si vybrať, v akom poradí odpovieme na e-maily, dokonca v akú dennú či nočnú hodinu budeme pracovať,“ vysvetľuje. To však, paradoxne, viedlo neraz k opačnému efektu. „Temná stránka slobody v práci je v tom, že mnohí ľudia nadobudnú pocit, že musia pracovať donekonečna.“
Ďalším dôvodom podľa neho je skutočnosť, že nám pracovných povinností reálne pribudlo. „Dnes je už takmer v každom odbore a na každej pozícii štandardné, že človek má oveľa viac úloh ako času na ich zvládnutie. Z toho vzniká kolotoč večného nestíhania a sklonu k neustálej práci,“ upozorňuje Ludwig. A dôležitým faktorom je aj to, že sa nemáme takpovediac od koho učiť. „Generácie pred nami fungovali v inom systéme, robili úplne iným spôsobom. Bude trvať minimálne jednu alebo aj dve generácie, kým sa naučíme na všetky spomínané okolnosti reagovať.“
Prečítajte si aj:
Vorkoholici majú o sebe často narcistickú predstavu, tvrdí expert
Toto sú najvorkoholickejšie mestá sveta
Ničí ako alkohol
Aj keď Svetová zdravotnícka organizácia WHO vorkoholizmus neeviduje v zozname diagnóz, zvykne sa označovať ako civilizačné ochorenie. Nie náhodou je odvodený od slova alkoholizmus. A má prekvapivo podobné prvky. Postihnutý človek sa dostáva stále do vyšších obrátok, nechce si ju pripustiť, všetko sa točí okolo toho, aby uspokojil svoje potreby. Pričom nachádza celý rad ospravedlnení na svoje konanie. Bez svojej drogy je nervózny, podráždený, stáva sa zmyslom jeho života. Ak ju nemá, nastupujú abstinenčné príznaky. „Pre vorkoholika je primárnou formou útechy dosiahnutie pracovného úspechu,“ konštatuje americký psychológ Carter Mc Namara.
Žiadna iná „choroba“ sa však neteší takej úcte ako práve vorkoholizmus. Povedzte svojmu nádejnému zamestnávateľovi, že ňou „trpíte“, a on vás prijme s otvorenou náručou. V ére zameranej na výkon je to vlastnosť, ktorá je nevyhnutnou podmienkou úspechu, a teda hodna poklony. „Ale nie je na nej nič cnostné. Nie je príliš veľký rozdiel v tom, tráviť šestnásť hodín denne v práci alebo piť denne fľašku vodky. Oboje sú zničujúce,“ tvrdí známy český psychiater Tomáš Rektor, ktorý sa roky zaoberá touto závislosťou. Podobne ako alkohol sa aj vorkoholizmus nakoniec podpisuje na zdraví. Trápi rodinu, priateľov, najmenej však neraz nadriadeného. „Kedy vám šéf povedal – mali by ste menej pracovať? Nepamätáte si? To je chyba,“ hovorí Rektor. Spoločnosťou tolerovaný a vyzdvihovaný vorkoholizmus však má svoje temnejšie štádiá. Začína sa posadnutosťou, keď človek nerozlišuje pracovné dni od víkendov. Pokračuje narušením sociálnych väzieb či už s rodinou, alebo priateľmi. Završuje sa nezriedka poškodeným zdravím – vysoký krvný tlak, tráviace problémy, nespavosť, strata sústredenia, bolesti hlavy a chrbtice sú len niekoľkými príznakmi. V koncovke prestávajú fungovať nielen vysoké obrátky pracovného výkonu, ale aj imunitný systém.
Koniec karoši. Nielen v Japonsku
Napriek týmto chmúrnym vyhliadkam sa zdá, že koniec éry vorkoholikov sa postupne blíži. Majstrami v tejto oblasti ľudského snaženia sú Japonci. Pre smrť z prepracovania majú dokonca špeciálny výraz – karoši. Obete sa poberajú na onen svet náhle, skosí ich infarkt či mozgová mŕtvica ako následok stresu, vyčerpania a oslabenej imunity. Už od roku 1987 má karoši v štatistikách vlastnú kolónku.
Japonská vláda však tento rok pripravila zákon, ktorý má donútiť svojich neúnavných občanov dovolenkovať. Tí si totiž vyberajú ani nie polovicu z voľných dní, na ktoré majú nárok. Hoci zhruba 22 percent pracuje viac ako 49 hodín týždenne. Vorkoholizmus tam spôsobuje okrem zdravotných problémov aj depresie a samovraždy. Taktiež nízku pôrodnosť. Mimochodom, keď sme už pri nej, prieskum nemeckej univerzity v Göttingene, do ktorého sa zapojilo 32-tisíc mužov a žien, dokázal, že vorkoholici môžu trpieť nedostatkom sexu. Viac ako 36 percent mužov a 32 percent žien uviedlo, že tvrdo makajú z dôvodu neuspokojivého sexuálneho života. Pracovný elán bol ešte vyšší pri 45 percentách mužov a 46 percentách žien, ktorý si nedopriali žiadne milostné potešenie.
Vráťme sa však k tým pozitívnym trendom. Tie doputovali aj k nám. Aspoň tak to naznačujú kroky viacerých top slovenských biznismenov. Keď pred dvoma rokmi ohlásil jeden zo zakladateľom finančnej skupiny Penta Martin Kúšik, že spoločnosť opúšťa, vynorili sa rôzne špekulácie. Samotný Kúšik odmietol spory s kolegami či kauzy, ktoré Pentu v tom čase sprevádzali. A ako hlavný dôvod akcentoval zvoľnenie tempa a skutočnosť, že sa chce viac venovať rodine.
Generačná výmena
Proti tomu sa nedá nič namietať a napohľad to bolo logické vyústenie hektického života vo finančnej skupine. No Martin Kúšik nebol prvou a ani zďaleka poslednou lastovičkou. Ešte pred ním sa z vedenia najväčšej slovenskej IT firmy stiahol jej dlhoročný generálny riaditeľ Miroslav Trnka. A s ním aj ďalší spolumajitelia a spoluzakladatelia Rudolf Hrubý či Maroš Grund. Pred necelými piatimi mesiacmi zas ústup z plného nasadenia ohlásil majiteľ FPD Group Anton Siekel, ktorého biznis aktivity siahajú na tri kontinenty. A dalo by sa pokračovať ďalej.
No zostáva zodpovedať základnú otázku. Naozaj nastáva koniec vorkoholikov u nás? Alebo ide len o generačnú výmenu topmanažérov, ktorí si už môžu dovoliť nepracovať dvanásť a viac hodín denne? K tomu druhému sa prikláňa zakladateľ portálu profesia.sk Dalibor Jakuš. „Tento jav sme si všimli už pred niekoľkými rokmi, keď sme analyzovali dáta z nášho platového prieskumu. Najvyšší priemerný plat nám vychádzal pre ľudí okolo 40 rokov.“ Najprv to pripisovali Nežnej revolúcii a nástupu jazykovo vybavenej generácie. „No keď sme sa pozerali na dáta z iných krajín, tak situácia bola podobná, ak si dobre pamätám, tak pre Veľkú Britániu bola táto hranica 45 rokov,“ uvádza Jakuš. A potrvdrujú to podľa neho aj aktuálne údaje – najviac zarábajú ľudia okolo štyridsiatky, potom začína priemerný plat klesať. „Špecifická situácia z našich dát je iba vo Fínsku, kde k poklesu nedochádza, ale platy začínajú stagnovať,“ spresňuje.
Mať viac času. Na seba
„Mojou internou interpretáciou tohto javu je, že ľudia v tomto veku začínajú viac riešiť pomer medzi prácou a súkromným životom. Sú ochotní vymeniť časť príjmu za viac voľného času a pokojnejší život,“ uvažuje Dalibor Jakuš. „Toto sa manifestuje znižovaním úväzkov, odchodom z exponovaných pozícií, prechodom do tretieho sektora a odovzdávaním právomocí. A tento jav pozorujem aj ja vo svojom okolí.“ On sám sa pred niekoľkými rokmi rozhodol využiť sabbatical – teda pracovnú pauzu o poznanie dlhšiu ako klasickú dovolenku. Pri nej sa ľudia niekoľko mesiacov venujú osobnému rozvoju, koníčkom či aktivitám, ktoré s pôvodným zamestnaním zväčša nesúvisia. Dalibor Jakuš rok nechodil do zamestnania. Rozbiehal nové projekty, venoval sa rodine. „Po návrate som zmenil pozíciu, takže sa venujem primárne oblastiam, kde cítim, že mám najväčší prínos a najviac má napĺňajú. Redukoval som svoje verejné vystupovanie a úspešne som aj znížil svoj pracovný úväzok, aj keď sa mi ho nie vždy darí dodržať. A o dva roky sa chystám na sabbatical opäť, keďže som si povedal, že sa ho budem snažiť mať raz sa sedem rokov,“ pochvaľuje si.
Mantra menom worklife balance
Vorkoholikov by ste však nenašli len medzi topmanažérmi. Podľa skúseností kouča Petra Ludwiga ich je, napohľad možno paradoxne, viac medzi „obyčajnými“ ľuďmi. „Bohužiaľ, na Slovensku aj v Česku vládne fenomén, že prácou zničených ľudí nájdeme početnejšie zastúpených v malých a stredných firmách ako vo veľkých korporáciách. V nich má totiž majiteľ neraz akoby pocit, že z ľudí potrebuje dostať v prvom rade vysoké výkony.“ Nadnárodné spoločnosti podľa neho už väčšinou pochopili, že ak chcú mať výkonných ľudí, musia sa postarať aj o to, aby boli oddýchnutí a mali za sebou pohodové zázemie. „Snažia sa ich vzdelávať a venovať sa rozvoju, či už ide o time manažment, alebo celkovo takzvaný work life balance,“ vysvetľuje Ludwig.
Upozorňuje tiež na skutočnosť, ktorá môže byť práve odpoveďou na nádejný pokles vorkoholizmu. „Rozlišujeme takzvanú produktivitu práce a jej efektivitu. Teda koľko toho človek reálne stihne za daný čas urobiť. Ukazuje sa, že oveľa dôležitejšia je práve efektivita. Je to o tom, pracovať menej hodín, ale inteligentnejšie.“ Výskumy a skúsenosti potvrdzujú, že pre vyššiu efektivitu je potrebný odpočinok. „Ak chce byť človek kreatívny a chce hľadať nové a netradičné riešenia, ktoré sú dnes dôležité, treba mať oddýchnutý mozog,“ dôvodí. Teda menej práce a viac oddychu v konečnom súčte znamená lepšiu prácu.
Menej práce = lepšia práca
„My dnes klientom doslova radíme, aby menej pracovali, ak chcú byť efektívnejší. Musia si napríklad denne nájsť nejaké bloky na tréning pozornosti,“ odporúča Petr Ludwig. V praxi to znamená napríklad to, že keď hodinu intenzívne pracujete a potom si dáte päťminútovú prechádzku, budete mať viac mentálnej energie, akoby ste sústavne pracovali dlhšie. K efektivite podľa Petra Ludwiga prispievajú aj ďalšie overené techniky, napríklad to, že najdôležitejšiu úlohu alebo úlohy budete riešiť ako prvé. „Ak začnete deň tým, že urobíte to najpodstatnejšie, budete sa dopredu posúvať omnoho rýchlejšie.“
Problém vidí aj v systéme vzdelávania. „V našich školách nie je nikto, kto by učil študentov, ako zvládať napríklad time manažment. Takže často narážame na to, že aj mladí ľudia po škole tápu v pracovnom procese a nevedia, ako sa s tým popasovať.“
No tiež pripomína, že na prestížnych svetových univerzitách ako Harvard či Oxford vznikajú výskumy, ako spomínanú efektivitu zvyšovať. „Riešia, ako si naplánovať čas, ako odpočívať, akým spôsobom robiť cvičenia, ktoré posilňujú sústredenie, ako si nadizajnovať napríklad pracovný priestor, aby človek dokázal urobiť viac, a podobne,“ hovorí Petr Lustig. „Napríklad sa tiež ukazuje, že open spacy nie sú práve ideálne, pretože ľudia sa neustále vyrušujú, takže množstvo ľudí pracuje v kaviarňach, vo vlaku, na cestách. To sú všetko zmeny, na ktoré treba reagovať.“