Nemecké dvojmotorové lietadlo Junkers Ju 88 sa za druhej svetovej vojny uplatnilo nielen ako bombardér, ale s úspechom slúžilo tiež v úlohe ťažkej stíhačky. Stroj, ktorého prototyp prvýkrát vzlietol pred 80 rokmi, 21. decembra 1936, sa vyrábal takmer do konca vojny a celkom opustilo továrne na 15-tisíc "88-čiek" všetkých verzií. Vďaka tomu sa univerzálny Junkers Ju 88 zaradil medzi desiatku najmasovejšie vyrábaných bojových lietadiel celého konfliktu.
História typu sa začala písať v polovici 30. rokov, kedy ríšske ministerstvo letectva vypísalo súťaž na vývoj a výrobu rýchleho bombardéra (nemecky Schnellbomber). Nemecko pritom nebolo jedinou krajinou, v ktorej vojaci s podobným nápadom prišli.
Nadšení generáli
Idea stroja, ktorý vďaka svojej rýchlosti dokáže uniknúť nepriateľským stíhačom a zvrhne na cieľ pumy, bez toho aby potreboval silnú obrannú výzbroj alebo sprievod vlastných stíhačiek, mala svojich zástancov napríklad aj v Británii alebo Sovietskom zväze.
Ako sa ale v priebehu druhej svetovej vojny ukázalo, také predstavy fungovali - teda až na výnimky, ako napríklad britský de Havilland Mosquito - len na papieri. Keď pritom na prelome rokov 1936 a 1937 Junkers Ju 88 pri prvých skúškach dosahoval rýchlosťou cez 500 kilometrov za hodinu, boli generáli právom nadšení. V tej dobe masovo používaný stíhací dvojplošník, ako napríklad britský Gloster Gladiator, za ním totiž zaostávali o približne 100 kilometrov za hodinu.
Ťažkí súperi
Rovnako na tom bola tiež najlepšia československá medzivojnová stíhačka (a ďalší potenciálny protivník typu Ju 88 alebo podobne koncipovaného Dorineru Do 17) Avia B-534.
Pri prvom naozajstnom bojovom krste nemeckého rýchleho bombardéra, ktorým sa v lete 1940 stala bitka o Britániu, sa ale ukázalo že proti moderným jednoplošníkom so zaťahovacím podvozkom ako Hawker Hurricane alebo Supermarine Spifire nemajú bez ochrany letiace Schnellbombery príliš veľa šancí.
S maximálnou rýchlosťou, dosahovanou pri skúškach, sa pritom pri bojovom nasadení väčšinou nedalo počítať. Než bol totiž Junkers Ju 88 v septembri 1939 zaradený do výzbroje Luftwaffe, prešiel niekoľkými zmenami, ktoré zvýšili jeho hmotnosť a nepriaznivo ovplyvnili rýchlosť lietadla. Okrem silnejšej výzbroje na vlastnú obranu to boli napríklad úpravy, ktoré umožnili strmhlavé bombardovanie, teda presnú, ale náročnú metódu útoku.
Bojový variant
Bombardovanie, či už klasické, alebo v priebehu vojny postupne odchádzajúce strmhlavé, ale nebolo tou rolou, ktorú Junkers Ju 88 v nemeckom letectve hral. Vďaka rýchlosti sa - bez zaťaženia bombovým nákladom - uplatnil ako prieskumné lietadlo, slúžil aj ako ťažký diaľkový stíhač.
Bol najmä nepríjemným protivníkom britských protiponorkových patrol. S Junkersom sa tak stretávali aj príslušníci československej 311. perute Kráľovského letectva (RAF), ktorí s ponorkami bojovali od mája 1942.
Vyrábal sa aj bojový variant Ju 88, určený na útoky na pozemné ciele, ktorý bol vyzbrojený protitankovým delom kalibru 75 milimetrov. Okrem bombardovacej verzie, ktorej vzniklo približne 9300 kusov, sa ale Junkers Ju 88 najviac používal v úlohe nočného stíhača, ktorých vzniklo na 2700 kusov.
Do konca vojny
Lietadlá vybavené radarom v prove sa na oblohe prvýkrát objavili v novembri 1940 a ich posádky predstavovali až do konca vojny smrteľne nebezpečného súpera hlavne pre bombardéry RAF.
Podobne ako legendárna nemecká stíhačka Messerschmitt Bf 109 sa aj junkersova "88-čka" vyrábala takmer do posledných dní vojny. Cez postupujúcu skazu nemeckého priemyslu, spôsobenú spojeneckým bombardovaním, prevzala ešte vo februári a marci 1945 Luftwaffe od výrobcov 77 Junkersov Ju 88, až na dva to boli v tom čase najviac potrebné nočné stíhačky. Úplne posledné kusy nemecké letectvo dostalo 11. apríla 1945, necelý mesiac pred kapituláciou Tretej ríše.